Prístup: Lokalita je prístupná prímestskou autobusovou dopravou. Je vhodná aj pre exkurzie s väčším počtom účastníkov (autobusom je možné dôjsť až k halde). Z hlavnej cesty z Banskej Bystrice do Brezna odbočíme doprava, na konci Ľubietovej, pri družstve odbočíme doľava a pred nami sa otvorí výhľad na haldy ložiska Podlipa. Na lokality Svätoduška a Kolba sa dostaneme po modrej turistickej značke smerom na Starý Majer (cca 6 km), za ním však musíme odbočiť doľava na lesnú cestu bez turistického značenia.

Geologicko-ložisková charakteristika: Väčšia časť chotára obce leží v severovýchodnej časti Slovenského stredohoria (severná časť pohoria Poľana) a severná časť chotára vo Veporských vrchoch (pohorie Čierťaž). Jeho územie na juhu budujú neogénne vulkanické horniny masívu Poľany - pyroklastiká (tufy, tufity) pyroxenických andezitov, na báze s ryodacitovými tufmi a pyroxenickými andezitmi, ktoré prekrývajú paleozoické horniny ľubietovského kryštalinika (veporikum). Kryštalinikum je zložené z rúl, svorov, migmatitov, amfibolitov a veporských granitoidov. Na kryštaliniku leží obalový perm (pestré bridlice, arkózovité a drobové pieskovce a kremité porfýry), na perme sú súvrstvia kremencov, bridlíc spodného triasu a dolomity stredného až vrchného triasu považované za obalovú sériu veporika. V západnej časti územia sú známe neogénne sedimenty - piesky, pieskovce, štrky.

V okolí Ľubietovej je vyvinutá na troch ložiskách - Podlipa, na východnom okraji obce a Svätodušná a Kolba v závere doliny Peklo, asi 5 km východne od obce, kde okrem Cu a Fe sa výraznejšie uplatňujú Co, Ag, Ni. Tieto tri ložiská, predovšetkým však ložisko Podlipa, boli predmetom prospektorskej a banskej činnosti už od predhistorických čias. Z historického hľadiska patrí oblasť Ľubietovej (Cu aj Fe-rudy) k najvýznamnejším rudným revírom u nás.

Podľa archeologických údajov sa tu získavala meď už v dobe bronzovej. Ťažila sa pravdepodobne rýdza meď, ktorá sa vyskytovala na vyšších obzoroch. Prvé písomné údaje o baníctve v Ľubietovej sú z čias Anjouovcov z r. 1340. V tom čase sa tu popri medi získavalo v malom množstve aj zlato. Najväčší rozkvet baníctva v tejto oblasti bol v XV. a XVI. stor. a trval takmer 200 rokov. Toto obdobie ukončili turecké nájazdy v r. 1571-1588. Od r. 1609 bane často striedajú majiteľov a postupne strácajú význam. V XVIII. stor. začína v banskej produkcii prevládať železo, kým medi sa produkuje málo. Oživenie banskej činnosti nastalo ešte r. 1810 a pracovalo sa tu vyše 40 rokov. Ťažba celkom ustala r. 1863. Prieskumné práce na meď sa na ložisku vykonávali v 50. rokoch bez výraznejšieho úspechu a v 70. rokoch sa okolie ložiska skúmalo vrtnými prácami.

V okolí Ľubietovej podobne ako v Španej Doline sa vyskytuje kremenno-chalkopyritovo -(tennantitovo)- karbonátová rudná formácia, ako aj formácia medených pieskovcov. Sideritovo-sulfidické ložiská majú impregnačno-žilníkový charakter. Žily patria k sideritovej formácii, ojedinele pokračujú zo Spišsko-gemerského rudohoria, podobne ako na južných svahoch Nízkych Tatier a sú sprevádzané Cu-rudou. Geneticky súvisia s erupciami žúl. Žily diskordantne prerážajú cez vrstvy svoru, sú viazané na kryštalický podklad mladšieho paleozoika. Predpokladá sa väzba zrudnenia na hrončockú intrúziu karpatského veku.

Zrudnenie sa pokladá za vulkanicko-sedimentárne, stratiformné, viazané na permský bázický, intermediálny až kyslý vulkanizmus a patrí k metalotektu poorogénneho štádia variscíd. Rudy boli intenzívne dislokované remobilizované a rekryštalizované v alpínskom orogéne. Ložiská medi v ľubietovskom perme sú epigenetické, hydrotermálne žilné, alpínske, vrchnokriedové, geneticky späté s tektonicko-metamorfnými - tektonicko-magmatickými procesmi tohto obdobia. Názory na ich stratiformný charakter nie sú zatiaľ podložené.

Ložisko leží asi 1 km východne od stredu obce, pri miestnej časti Podlipa, na južnom svahu kóty Vysoká 995,5 m. Je to najznámejšie ložisko z tejto oblasti, je o ňom najviac archívnych aj publikovaných údajov, v minulosti sa intenzívne ťažilo. Ložisko bolo rozfárané 18 štôlňami vo výškovom rozmedzí 570-700 m od najnižšej štôlne Mária Empfängnis po najvrchnejšiu štôlňu Francisci. Najdôležitejšími banskými dielami v prvej polovici XIX. stor., t.j. počas posledného obdobia exploatácie, boli štôlňa Zahlwein alebo Mária Empfängnis, banské pole Anton, pole Reiner alebo Ladislav, Johan, Klemens. Obsah medi (pravdepodobne ručne triedenej rudy) sa pohyboval od 4 do 10 %, výnimočne až do 22 % v štôlni Klementi. Na žile Nepomuk bol obsah Cu 7,66 % a obsah Ag 70 g/t, uvádza sa aj zlato. Podľa Bergfesta (1951) sú bane na Podlipe do úrovne štôlne Mária Empfängnis vyťažené a do tejto úrovne boli značne oxidované, nižšie sa vyskytujú už len sulfidy. Najintenzívnejšie zrudnenie bolo na úrovni štôlne Nepomuk a odtiaľ nahor a nadol, ako aj do strán sa rozsah i kvalita rúd znižovali.

Ložisko vystupuje v terigénnom perme ľubietovského kryštalinika, ktorý pozostáva z drobových a arkózovitých bridlíc a zlepencov. Horniny v okolí ložiska sú intenzívne dynamicky metamorfované, drvené. Hlavné tektonické štruktúry majú smer SV-JZ, hlavné žily majú smer V-Z alebo S-J so sklonmi okolo 50° . Rudné žily, hniezda a šošovky mali mocnosť 30-40 m, v južnej časti ložiska sa vyskytuje žilníkové pásmo a v štôlni Horná Helena boli opísané aj impregnačné rudy. V súčasnosti sú známe žilky so sideritovo-sulfidickou výplňou s mocnosťou 20-60 cm. Okolie žíl je silne prekremenené. Hlavným rudným minerálom je chalkopyrit, menej častý je tetraedrit a pyrit. V kremennej žilovine býva uzatváraný siderit a ankerit. Veľmi dobre bola vyvinutá oxidačná a cementačná zóna, kde hlavnou rudou v minulosti bol kuprit a rýdza meď.

Z mineralogického hľadiska je ložisko Podlipa známe najmä pre pestrú asociáciu sekundárnych medených minerálov a predovšetkým pre výskyt zásaditého fosforečnanu medi - libethenitu, prvýkrát opísaného z tejto lokality a mimoriadne rozšíreného pseudomalachitu.

Podľa veľkosti háld ide o druhé najväčšie ľubietovské ložisko, o ktorom sa však zachovali iba skromné údaje. Ložisko sa nachádza v hornej časti doliny Peklo, na juhozápadnom svahu Kolby (1162,1 m) asi 5 km východne od obce. Ťažba sa tu skončila v druhej polovici minulého storočia, v r. 1955-1957 sa tu robili prieskumné banské práce, ktoré nezasiahli zrudnené časti ložiska. Mineralizácia je lokalizovaná v diaftoritoch migmatitov, vo fylitických svoroch, v tesnej blízkosti ich geologickej hranice s permskými granodioritovými porfyritmi a žulovými porfýrmi. Tektonická štruktúra, na ktorú je ložisko viazané, má podobne ako na ložisku Kolba severovýchodný karpatský smer. Žilnú výplň tvoria feromagnezit, siderit, kremeň, z rudných minerálov tennantit, chalkopyrit, kobaltín a ďalšie sulfidy. Na ložisku je pestrá paragenéza sekundárnych minerálov, z ktorých sú charakteristické zásadité arzeničnany - olivenit, euchroit a farmakosiderit. Ich výskyt súvisí s prítomnosťou arzenopyritu a gersdorffitu v primárnych rudách.

Ložisko Co, Ni, Cu, Ag rúd leží asi 6,5 km východne od stredu obce, východne od ložiska Svätodušná v závere doliny Peklo. Názov pochádza pravdepodobne od kobaltu, ktorý nazývajú miestni baníci kolban. Ťažba na ložisku bola zastavená v polovici minulého storočia, v r. 1955-1957 tu boli v rámci geologického prieskumu zmáhané dve štôlne a na povrchu bolo ložisko sledované prieskumnými ryhami. Okolie ložiska budujú diaftority migmatitov a granodioritové porfyrity až žulové porfýry permského veku. Tektonické štruktúry, na ktoré je viazaná mineralizácia, majú SV-JZ smer alebo SJ smer a strmý sklon na V. Žily tvoria systém rudných šošoviek mocnosti max. niekoľko dm. Textúry žilnej výplne sú masívne, brekciovité. Okolné horniny v blízkosti žiliek sú prekremenené a sericitizované, šírka premenených zón je asi 5 m s 20-30 cm hrubými žilkami kremeňa a sulfidov. Výplň žíl tvoria karbonáty, kremeň, z rudných minerálov hlavne arzenopyrit, pyrit, kobaltín, tennantit a chalkopyrit. Sekundárne minerály sú menej vyvinuté ako na predošlých dvoch ložiskách, hojný je erytrín.

ankerit, arzenopyrit, baryt, feromagnezit, galenit, gersdorffit, hematit, chalkopyrit, chloantit, chlority, kalcit, karbonáty, kobaltín, kremeň, muskovit (odr. sericit), pyrit, siderit, skutterudit, tennantit, tetraedrit, turmalín

annabergit, aurichalcit, azurit, brochantit, ceruzit, cyanotrichit, erytrín, evansit, euchroit, farmakosiderit, hemimorfit, chryzokol, kuprit, langit, libethenit, limonit, lirokonit, malachit, manganomelán (odr. asbolán), meď, olivenit, peudomalachit, pyromorfit, skorodit, tirolit

V chotári obce leží niekoľko dnes už opustených železorudných dobývok a výskytov. Boli to najmä ložiská železných rúd gossanového typu, na báze ktorých existovalo v minulosti pohronské hutníctvo v Hronci, Podbrezovej, Brezne a inde. Prvé písomné správy o ťažbe sú z r. 1580. K najvýznamnejším ložiskám patrili Jamešná, Matej, Francisci (Tri Vody), ako aj Hruškovo, Osrblie - Žliebky a ďalšie, ktoré však už ležia východnejšie na území chotára obce Osrblie. Na ložisku Jamešná bola ťažba ešte začiatkom tohoto storočia, r. 1907 sa tu vyťažilo 1712 t 31 % železnej rudy, avšak r. 1910 sa ťažba pre nízke obsahy kovu skončila.

Rudné výskyty a ložiská sú lokalizované zvyčajne na styku mezozoika s nadložnými neogénnymi pyroklastikami v zónach tektonických porúch, najčastejšie severovýchodného smeru. Ťažili sa limonitové a hematitové rudy, často s prímesou chalcedónu a opálu, ktoré vznikli supergénne a sú výsledkom infiltračných procesov. Minerálnu výplň primárnych rúd tvorí hlavne siderit, ankerit, príp. iné Fe-Mg-karbonáty.

Mineralizácia je ostro ohraničená oproti tufom, hranica s dolomitom je nepravidelná, dolomit postupne prechádza v Fe-dolomit až limonit. Po úplnej premene dolomitu na limonit sa uplatnilo intenzívne prekremenenie súvisiace so vznikom trachytov - andezitov, ktoré sa prejavuje prítomnosťou opálu a chalcedónu. Sulfidy Fe sú mladšie a ich vznik je nezávislý od premeny karbonátov. Primárna epigenetická žilná mineralizácia geneticky súvisí s vrchnokriedovým tektonicko-metamorfnými a tektonicko-magmatickými procesmi, pričom sa mohli uplatniť aj alpínske regeneračné procesy na starších ložiskách, neskôr mohli pôsobiť aj postvulkanické roztoky viazané na neogénny vulkanizmus. Názory na genézu limonitových rúd s hematitom a opálom sa líšia. Limonit tvorí infiltračné typy ložísk neogénneho veku, Fe bolo povrchovými vodami vylúhované z andezitových pyroklastík a skoncentrované na mezozoickom podloží, iné ložiská môžu mať reziduálny charakter a ďalšie predstavujú produkt oxidácie endogénnej sideritovej a hematitovej mineralizácie. Ložiská vznikli metasomaticky a ich vznik je viazaný na postvulkanickú činnosť.

Nachádza sa asi 7 km juhovýchodne od obce a 2 km severozápadne od vrcholu ľubietovského Vepra. K tejto lokalite sa zaraďuje aj baňa Matej na severozápadnom svahu Hrbu. Mineralizácia sa vyskytuje na hranici tufov s triasovými dolomitmi. Hniezda limonitu s reliktmi ankeritu tvoria nepravidelné telesá v triasových dolomitoch. Ložisko má hrúbku 0,3 - 5 m, do hĺbky je pokračovanie mineralizácie nepravidelné a obsah kovu sa znižuje. Obsah Fe bol 37 %, neskôr 30-32 % SiO₂ 20-30 %.

Západne od miestnej časti Tri Vody (chotár obce Osrblie) sa vyskytuje ložisko Ostrý grúň - Francisci (Ferenc, Franz) a iné drobné výskyty Fe-rúd. Staré bane sa nachádzajú v ľubietovskom chotári asi 9 km juhovýchodne od miestnej časti Tri Vody. Baňa Francisci leží asi 1 km západne od Ostrého grúňa (kóta 1032,1 m) na východnom úpätí hrebeňa Vepor - Hrb, kutacie práce sa robili aj 1 km severne od Ostrého grúňa v doline potoka. Železné rudy - limonit a hematit s vysokým obsahom SiO₂ sú viazané na kontakty dolomitov a andezitových tufov, obsahujú chalcedón a žilky opálu. Ložisko bolo otvorené v dĺžke 55 m, priemerná mocnosť bola 2 m. Štôlne Pejkovo sú situované na rozhraní sericiticko-chloritických fylonitov a andezitových pyroklastík, limonit tvorí žilky vo fylonite. Ďalšie drobné výskyty sú známe južne od ložiska Ostrý grúň na lokalite Malá Prostredná dolina, 1,5 km východne od kóty Vepor (1277,1 m). Hniezda limonitu a železitých kremencov sa vyskytujú na rozhraní strednotriasových dolomitov a neovulkanických pyroklastík. Drobné výskyty limonitu sú známe aj na vrchole Vepra.

V pokračovaní ložiska Jamešná, 3 km na SV na tej istej geologickej štruktúre, sú drobné výskyty Fe-rúd Pod Mojžišovým vrchom. Mineralizácia sleduje hranicu spodnotriasových kremencov so strednotriasovými dolomitmi. V kremencoch je hlavným minerálom dolomit, prevažne limonitizovaný, zriedkavé sú sulfidy - chalkopyrit a pyrit. V dolomitoch tvorí ankerit sieť žiliek, zriedkavejší je kremeň a spekularit.

Opustené bane na lokalite Posádka (Posátek) ležia západne od obce na rozhraní trachytických tufov a dolomitov. Mineralizáciu tvoria polohy zmesi limonitu a hematitu s vysokým obsahom SiO₂, s veľmi menlivou mocnosťou, na puklinách limonitu a hematitu je prítomný chalcedón a Fe-okry. Rudy obsahovali 24 hm.% Fe a 40 hm.% SiO_2.

Osobitným žilným typom mineralizácie sú drobné výskyty limonitizovaného sideritu s malým zastúpením iných karbonátov a sulfidov. Vyskytujú sa na lokalite Kolba - Žliebky, asi 1 km juhovýchodne od kóty 1162,1 m -Kolba. Fe-karbonáty tvoria tenké žilky vo vybielených epimetamorfovaných permských granodioritových porfyritoch - žulových porfýroch.

ankerit, dolomit, Fe-dolomit, Fe-okry, hematit (odr. spekularit), chalcedón, chalkopyrit, kremeň, limonit (odr. stilpnosiderit), opál (odr. hyalit, hydrofán, železitý opál, poloopál), pyrit, siderit, tetraedrit