Prístup: Autobusovou dopravou/autom z Banskej Bystrice (cca 70 km), smer Nitra-Bratislava, v Žarnovici odbočiť doľava smerom na Banskú Štiavnicu, resp. pri Hronskej Dúbrave odbočiť z hlavnej cesty na vedľajšiu doprava na Banskú Štiavnicu a pred Banskou Štiavnicou odbočiť doprava cez Šobov až do Hodruše - Hámrov (cca 60 km).

Historický prehľad: Hodruša - Hámre je starobylá obec neďaleko Banskej Štiavnice. Obec vznikla v roku 1971 zlúčením obcí Banská Hodruša a Dolné Hámre. Hodruša je doložená 1376 ako vonkajšia ulica Banskej Štiavnice. Hodruša sa podobne ako Banská Belá usilovala o osamostatnenie od magistrátu Banskej Štiavnice, čo sa jej však po dlhé stáročia, počnúc 14. až po koniec 19. storočia, nepodarilo. Jej súčasťou bola až do roku 1952, keď sa stala samostatnou obcou. Dolné Hámre sú písomne doložené 1391. Roku 1663 ich spustošili Turci. Dosídlené boli začiatkom 18.storočia, 1838 dostali trhové právo. Roku 1895 tu založili závod Sandrik na výrobu strieborného a alpakového riadu.

Drahé kovy zlato a striebro sa v hlbinách tunajších hôr ťažia od nepamäti. Za dlhé stáročia intenzívnej banskej činnosti tu bola drahokovová ruda ťažená v mnohých baniach. O ich množstve ako aj množstve banských spoločností podnikajúcich na tomto území svedčí údaj z roku 1640, kedy v tomto banskom revíre podnikalo celkovo 426 spoločností z toho v samotnej Banskej Hodruši 136. V 15.storočí dochádzalo k vzburám proti nadvláde banskoštiavnického patriciátu, v ktorom hrali významnú úlohu i sociálne momenty. Naprostú väčšinu obyvateľstva tvorili baníci. Pre postupný úpadok baníctva a hutníctva obyvatelia pracovali v iných odvetviach, trpeli nezamestnanosťou. Od 17.storočia bola Hodruša strediskom výroby čipiek, bohatú tradíciu malo rezbárstvo. V Hodrušskej doline boli v 16.-18. storočí vybudované viaceré vodné nádrže. Nádrž Horná Hodruša bola postavená začiatkom 17.stor., 1706 opravená a zväčšená M.K.Hellom, neskôr S. Mikovínim. Dodnes sa zachovalo iba Hodrušské jazero, predtým nazývané Dolná Hodruša, s plochou 45 460 m², vytvorené zemnou priehradou vysokou 19,6 m. Bolo vybudované 1743-1744 podľa projektu S. Mikovíniho. Voda slúžila banským účelom, na pohon stúp a mlynov, v súčasnosti najmä rekreačným účelom. Historické jadro obce sa nachádza v jednom z viacerých bočných údolí Hodrušskej doliny. Jeho dominantnými stavbami sú gotické kostoly z konca 14. a 15.storočia - farský kostol sv. Mikuláša (1387), evanjelický kostol (1854), renesančná banícka klopačka (1521), budovy evanjelickej a katolíckej školy, barokovo-klasicistické domy z 18.storočia a pomník SNP. Na okolitých úbočiach sú učupené mnohé staré banícke domčeky.

Baňa Všechsvätých. Patrí medzi najstaršie bane v obci. Zlatostrieborné rudy sa v nej ťažili viac ako 500 rokov až do roku 1950. Jej časť bola tunajším banským závodom v rokoch 1992 - 1997 zrekonštruovaná a sprístupnená verejnosti. Návštevníci sa tu oboznámia najmä so spôsobom razenia a dobývania pomocou kladivka a želiezka, vystužovania a zakladania banských diel kamennými múrmi a klenbami bez použitia spojovacieho materiálu, ako aj sekundárnou výzdobou banských diel aragonitom - železným kvetom.

Slovenská banská, s.r.o., Hodruša - Hámre. Je jedinou spoločnosťou na Slovensku zaoberajúcou sa ťažbou a spracovaním rúd neželezných kovov. Au (Ag, Pb, Cu) rudy sú ťažené na bani Rozália v Hodruši - Hámroch. Kvalita kovu Au dosahuje priemernú hodnotu 7.5 g/t. Za roky 1992 - 1998 tu bolo celkovo vyťažené 390 tisíc ton týchto rúd, z ktorých sa v úpravni závodu vyrobilo 2353.4 kg Au v koncentrátoch. Rudy sú spracované v gravitačno - flotačnej úpravni závodu na koncentráty o priemernej kvalite 250 g/t.

Ako nemí svedkovia po nich ostali mnohé technické pozoruhodnosti, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť technických a kultúrnych pamiatok mesta Banská Štiavnica a jeho okolia, zahrnutých do svetového kultúrneho dedičstva v rámci UNESCO.

V priestoroch banského závodu v Banskej Hodruši našla živnú pôdu aj Slovenská Asociácia zlatokopov. Je to nezisková organizácia združujúca súťažných zlatokopov z celého Slovenska. Táto je členom Svetovej asociácie zlatokopov so sídlom vo Fínsku. Slovenskí zlatokopi dosahujú vynikajúce výsledky aj na medzinárodných podujatiach, o čom svedčí aj viacero zlatých, strieborných aj bronzových medailí zo zahraničných, národných majstrovstiev i majstrovstiev Európy a sveta. Zlatokopecký areál pod Hodrušským jazerom je jediný svojho druhu u nás.

Geologická charakteristika: Chotár obce sa nachádza v centrálnej a západnej časti Štiavnických vrchov. Jeho územie je budované prevažne neovulkanitmi, najmä andezitmi, v menšej miere sú zastúpené dacity a ryolity, v centrálnej časti chotára sa uplatňujú aj intrúzie dioritu a granodioritu. Na povrch tu vystupuje aj podložie neovulkanitov - horniny kryštalinika (ruly, migmatity, tzv. vyhnianska drvená žula) a sedimentárne, najmä druhohorné horniny (kremence, pieskovce, vápence, dolomity a i.) chočskej a krížňanskej jednotky, ktoré sú na styku s granodioritom a dioritom zmenené na rohovce, erlány a skarny.

V širšom okolí obce Hodruša-Hámre je vyvinutých viacero typov mineralizácie - skarnová mineralizácia, preddacitová žilníkovo-impregnačná a metasomatická polymetalická mineralizácia, polymetalická mineralizácia štiavnického typu a striebronosná kremenno-karbonátová mineralizácia hodrušského typu.

Okrem erlánov a kontaktných rohovcov vznikli na kontaktoch intruzívnych hornín s karbonatickými horninami štiavnického ostrova aj skarny s magnetitovo-pyritovým a pyritovo-pyrotínovo-chalkopyritovým zrudnením. Vznikli vo väčšine prípadov premenou karbonatických súvrství krížňanskej jednotky, ojedinele karbonátových členov permu, prípadne strednotriasových vápencov a dolomitov chočskej jednotky.

V štiavnickom ostrove sú zastúpené dva typy skarnov:

a) staršie skarny horečnaté, ktoré vznikli na kontakte granodioritu s karbonatickými horninami s prevahou dolomitickej zložky účinkom magmatických roztokov v magmatickom štádiu;

b) mladšie skarny vápenaté vzniknuté na kontakte granodioritu s karbonatickými horninami s prevahou kalcitovej zložky účinkom vysokotermálnych postmagmatických roztokov.

Oba typy sú priestorovo oddelené. Vápenaté skarny sa nachádzajú v severnej a strednej časti, horečnaté skarny v južnej časti štiavnického ostrova. Možno predpokladať, že sú tu zastúpené dve vekovo odlišné skarnové mineralizácie - staršia v severnej časti ostrova s pyritovo-magnetitovým zrudnením, viazaná na diority a mladšia v južnej časti ostrova s pyritovo-pyritínovo-chalkopyritovým zrudnením spojená s granodioritovým magmatizmom.

Vek skarnovej mineralizácie je stanovený pomocou Ar/K metódy na 16,3 mil. rokov (priemer zo 6 stanovení). Skarnová mineralizácia je staršia ako efuzívno-extruzívny komplex amfibolicko-biotitických andezitov, dacity a ryolity, ako aj hydrotermálne žilné a metasomatické typy zrudnenia.

V chotári obce sa vyskytujú najmä vápenaté skarny s magnetitovo-pyritovým zrudnením, ktoré sa viažu na južné krídlo hodrušskej elevácie. Majú väčšinou malé rozmery. Väčšie ložiská tohto typu – Vyhne-Klokoč a Treibolz – sa nachádzajú v chotári obce Vyhne. Jediné väčšie ložisko s magnetitom ťažené už pred 16. stor., označované ako ložisko Pod Karlíkom (kóta 821,8), nachádza sa cca 2 km na ZSZ od ústia Rakovej doliny do hodrušského údolia. Je vyvinuté vo svetlých strednotriasových dolomitických vápencoch krížňanskej jednotky v nadloží granodioritu a v podloží verfénskych pieskovcov a bridlíc chočskej jednotky. Ťažba zanikla koncom 18. a  začiatkom 19. stor..

Menšie výskyty vápenatých skarnov s magnetitom, ktoré sa krátkodobo ťažili pre potreby vyhnianskeho železiarskeho priemyslu, sú známe na viacerých miestach. Výskyt v ústí Rakovej doliny je vlastne východným pokračovaním ložiska Pod Karlíkom, od ktorého je oddelený erozívne. Výskyt pri hodrušskej šachte Michal, ktorý sa nachádza ca 1 km na SV od predošlého, obmedzuje sa na kryhu dolomitických vápencov a dolomitov v granodiorite. Malý výskyt Čelín-západ (severne od úpravne rúd v Banskej Hodruši) sa nachádza v erozívnej kryhe kontaktného plášťa granodioritu. Granátovo-pyroxénové skarny s magnetitom vznikli v okolí kontaktu granodioritu s bielymi a sivými dolomitickými vápencami.

Odlišné geologické postavenie majú malé výskyty vápenatých skarnov s magnetitom pri žile Rozália a v štôlni Laura. Výskyt pri žile Rozália sa zistil na VI. obzore bane Rozália. Pozostáva zo 6 šošoviek, ktoré vznikli na kontakte granodioritu s bielymi kryštalickými vápencami, patriacimi kampilu až anisu chočskej jednotky. Sú tu zastúpené granatické skarny, ktoré sú silne zrudnené magnetitom vo forme liatych rúd. Výskyt v štôlni Laura sa zistil pri prieskumných prácach na žile Medená v okolí hodrušského rybníka. Pyroxénovo-granátové skarny s dvoma polohami magnetitu tu vznikli na kontakte granodioritu s vápencami patriacimi pravdepodobne kampilu chočskej jednotky.

Horečnaté skarny sú v chotári obce ojedinelé. Patrí k nim výskyt Čelín-juh (severne od úpravne rúd v Banskej Hodruši, asi 400 m na V od výskytu Čelín-západ). Kryha strednotriasových vápenatých dolomitov tu bola na kontakte s granodioritom a dioritom skarnizovaná so vznikom forsteritových skarnov, neskoršími premenami zmenených na ofikalcitové horniny s magnetitom. Malý výskyt sa nachádza aj na severnom svahu Havránkova, ca 1,5 km na JZ od výskytu Čelín-západ. Na kontakte granodioritu s dolomitickými vápencami až dolomitmi tu vznikli granátovo-pyroxénové skarny s magnetitom. Väčšie výskyty Mg-skarnov sa nachádzajú v chotároch susedných obcí Kopanice (ložisko U vápna – Železná hora s magnetitovým zrudnením) a Vysoká (lok. Zlatno s pyritovo-pyrotínovo-chalkopyritovým zrudnením, prvý raz zisteným vo vrte HD-3).

Skarnový proces nebol jednorazový, ale predstavuje zložitý, niekoľkoetapový vývoj. U Ca-skarnov má v celej oblasti štiavnického ostrova obdobný charakter a podľa ložiska Klokoč vo Vyhniach, kde sa bližšie sledoval, prebiehal vo dvoch štádiách:

a) staršom – skarnovom s tromi etapami mineralizácie – vlastnou skarnovou, magnetitovou a hematitovou;

b) mladšom – karbonátovo-kremenno-sulfidickom so štyrmi etapami mineralizácie – pyritovo-chalkopyritovou, polymetalickou, kalcitovo-hematitovou a kremenno-karbonátovou.

Horečnaté a vápenaté skarny sa od seba značne líšia minerálnym zložením. Charakteristickými podstatne zastúpenými minerálmi horečnatých skarnov sú: forsterit, diopsid, prípadne fassait, spinel (pleonast), flogopit, magnetit a serpentínové minerály. Zriedkavejšie sú zastúpené: wollastonit, vezuvián, granáty (grossulár), epidot, zoisit, klinozoisit, mastenec, tremolit, kalcit, kremeň, hematit, titanit, pyrit a chalkopyrit.

Vo vápenatých skarnoch sú podstatne zastúpené granáty andraditovo-grossulárovej skupiny, pyroxény diopsidovo-hedenbergitovej skupiny, magnetit, epidot a zoisit, zriedkavejšie sú vezuvián, wollastonit, klinozoisit, hematit, skapolit, aktinolit, tremolit, flogopit, chlority, kalcit, kremeň, apatit, titanit, serpentín, sericit, pyrit, chalkopyrit, galenit, sfalerit a markazit.

Prvý výskyt žílníkovo-impregnačného zrudnenia opísal už r. 1890 L. Csech z Hodrušskej dedičnej štôlne, kde sa nachádzala ”olovená ruda” rozptýlená v granodiorite (syenitickom trachyte) na úseku 60 m dlhom. Pre nízku kovnatosť sa mu však donedávna nevenovala pozornosť. Novšie sa tento typ zrudnenia zistil v r. 1974 – 1976 na 8. obzore bane Rozália v prekopoch razených na situovanie podzemných vrtov pre overenie hĺbkového pokračovania žily Rozália a v jednom z vrtov v hĺbke 24–50 m. Zrudnenie je viazané na systém strmo uklonených puklín v granodiorite. Hlavná rudná poloha má mocnosť 5–50 m. Zrudnenie je polymetalické s pomerom Cu : Pb : Zn = 1 : 3 : 3,5.

Podľa výsledkov geologického prieskumu sú v priestore medzi žilami Bakali a Rozália vyvinuté dve približne rovnako veľké rudné telesá tvaru nepravidelných šošoviek s dĺžkou ca 250 m a s mocnosťou do 35 m, vzdialené od seba asi 200 m. Sú vyvinuté v najvrchnejšej časti granodioritového telesa prerážaného žilami granodioritového a dioritového porfýru a dacitu. Telesá majú smer S-J a sklon do 30°k V, súhlasný s kontaktom granodioritu s dacitom. Zrudnenie sa koncentruje najmä pod kontaktom granodioritu s dacitom, do ktorého zrudnenie neprechádza. Niektoré žily dacitu sú však slabo zrudnené. Kovnatosť rúd značne kolíše od desatín percenta do 20 i viac % (v metasomatických rudách), s priemernými obsahmi v severnom telese: Pb 0,8; Zn 0,9; Cu 0,2 hmot. %; Ag 6 g/t a v južnom telese: Pb 0,8; Zn 0,65; Cu 0,2 hmot. %; Ag 4 g/t.

Mineralizácia prebiehala v troch vývojových štádiách – predrudnom (epidotickom), rudonosnom s dvoma periódami – sfaleritovo-galenitovou a chalkopyritovo-galenitovou a porudnom s dvoma periódami – epidotovo-karbonátovou a kremenno-karbonátovou. V predrudnom štádiu nastala intenzívna premena, najmä epidotizácia granodioritu. Počas rudonosného štádia vznikli dva typy zrudnenia:

a) Polymetalické žilníkovo-impregnačné zrudnenie, ktoré v oboch telesách úplne prevláda. Vyskytuje sa takmer výlučne v granodiorite, v malej miere zasahuje aj do sedimentov. Koncentruje sa najmä v silne tektonicky porušených zónach v granodiorite, ktorý je intenzívne premenený, propylitizovaný a epidotizovaný. Tvorí v ňom systém viac-menej paralelných žiliek, nepravidelné husté sietivo až tmel brekcií s bohatou impregnáciou v okolí. Z rudných minerálov prevláda sfalerit nad galenitom, chalkopyrit je iba lokálne hojnejší.

b) Polymetalické metasomatické zrudnenie malých rozmerov, ktoré vzniklo v litologicky vhodných (karbonatických a sadrovcovo-anhydritových) sedimentoch súbežne so žilníkovo-impregnačným zrudnením. Metasomatické rudy sú jemnozrnné a majú obdobné minerálne zloženie ako žilníkovo-impregnačné, ale podstatne vyššiu kovnatosť – až cez 40%. Miestami je rudná metasomatóza sprevádzaná vznikom epidotu, chloritov a serpentínových minerálov, najmä tam kde k metasomatóze došlo v karbonatických sedimentoch.

V porudnom štádiu vznikli nepravidelné epidotovo-karbonátové a kremenno-karbonátové žilky so sporadickým polymetalickým zrudnením, ktoré prenikajú rudné telesá i všetky typy hornín včítane žíl dacitov a porfyritov.

Minerály: albit, bornit, epidot, galenit, chalkopyrit, chlority, karbonáty, kremeň, pyrit, serpentínové minerály, sfalerit.

Tento typ mineralizácie bol zastúpený na žilách v tzv. hluchom pásme, ktoré je západným pokračovaním štiavnického rudného obvodu a nachádza sa medzi vlastným štiavnickým a hodrušským obvodom. Významnejšie žily tzv. hluchého pásma sú - Ochsenkopf, Amália, Bakali, Rozália, Medená, Bährenleuten. Žily sú vyvinuté najmä v andezite, granodiorite, dacite. Smer žíl je SSV-JJZ, sklon 40-50° k V. Majú nepravidelný priebeh a pomerne krátku smernú dĺžku, čím pripomínajú hodrušské žily.

V minulosti sa v širšom meradle ťažili iba žily Ochsenkopf a Amália na východnom okraji tzv. hluchého pásma, kým na ostatných žilách boli len neveľké dobývky v ich najvrchnejších častiach. Malý záujem o žily v tomto pásme bol v minulosti podmienený hlavne nízkym obsahom drahých kovov - zlata a striebra v porovnaní so žilami vo vlastnom štiavnickom a hodrušskom rudnom obvode a tiež aj nižšou kvalitou a menším rozsahom rudných telies (Koděra et al. 1986).

Zo žíl tzv. hluchého pásma bola ekonomicky významná iba žila Rozália ako objekt ťažby medených rúd. Bola známa už v stredoveku, ale do 19. stor. sa na nej vykonali iba nepatrné kutacie a ťažobné práce. V nasledujúcom období bola síce rozfáraná štôlňami, ale spravidelnou ťažbou sa začalo až r. 1951. Smerná dĺžka žila Rozália je cez 1 km a hĺbkový dosah zrudnenia cez 500 m. Zrudnenie je skoncentrované do vertikálnych šošovkovite vytiahnutých rudných stĺpov, v dôsledku čoho mocnosť žily kolíše od 0.3 do 5 m, ojedinele i viac.

Väčšia časť žily Rozália patrí do medenej paragenetickej zóny s výraznou prevahou medi nad olovom a zinkom (Cu 1.54, Pb 0.25, Zn 0.41 hm.%) a z hľadiska zonálnosti predstavuje najhlbšie sprístupnenú časť rudných žíl štiavnického typu. V dôsledku toho je mineralizácia žily charakteristická prítomnosťou sulfosolí bizmutu, zvýšeným obsahom bornitu, scheelitu a hematitu. Typomorfným minerálom pre žilu Rozália je nový minerál hodrušit (Cu₈Bi₁₂S₂₂) - sulfosoľ zo skupiny emplektitu, prvý raz objavený Koděrom et al. (1970) na tejto žile a nazvaný podľa obce Banská Hodruša, na ktorej území sa žila nachádza. Hodrušit vytvára drobné ihličkovité kryštáliky, nepravidelné zrná a jemnozrnné agregáty, vzácnejšie i vertikálne ryhované stĺpčekovito-tabuľkovité kryštály až do 5 mm dĺžky. Má oceľovosivú farbu s hnedobronzovým nábehom. Je kovovo lesklý. Vyskytuje sa v kremennej žilovine s hematitom, chalkopyritom, zlatom a ďalšími bizmutovými minerálmi - bizmutínom, matilditom, wittichenitom, aikinitom, emplektitom, paděraitom, Bi-tetraedritom a minerálom (CuAg)₄PbBi₆S₁₂, ktorého zloženie je blízke mummeitu (Koděra et al. 1986, Kovalenker et al. 1993). Zo sulfidov výrazne dominuje chalkopyrit nad galenitom a sfaleritom, pyrit a markazit sú zriedkavé. Prevládajúcou zložkou žiloviny je kremeň, zastúpený vo viacerých generáciách a odrodách. Vyskytoval sa tu aj ametyst - najkrajšie kryštály sa našli r. 1967 na X. obzore bane Rozália vo vápenci, kde boli jednotlivé kryštály chaoticky usporiadané. Dosahovali dĺžku až 17 cm a 4 cm v priemere, boli veľmi dobre vyvinuté, priezračné s pekným fialovočerveným zafarbením. Väčšina z nich však bola pri čelbovom odstrele značne poškodená a rozbitá na drobné úlomky (Mrákava 1968). Najmladším minerálom bol baryt. V drúzových dutinách sa vyskytoval vo forme tenkotabuľkovitých do 2 cm veľkých kryštálov bielej alebo svetložltkastej farby (Koděra et al. 1986). Zo sekundárnych minerálov sa tu zriedkavo nachádzali bornit, covellín, azurit, chalkozín, chalkantit, malachit, limonit a sadrovec.

V posledných rokoch v širšom okolí severnej časti žily Rozália na XIV. obzore (cca 500 m pod povrchom) bol objavený nový typ drahokovového zrudnenia, vyvinutý na žilnom systéme Svetozár. V prevažne kremeň-karbonátovej žilovine sú z nerudných minerálov zastúpené viaceré generácie rôzne sfarbeného kremeňa, kalcit, siderit, Fe-dolomit, Mn-kalcit, rodochrozit, rodonit, adulár, illit/smektit a i. V žilovine sú vtrúsené sulfidy - pyrit, galenit, sfalerit, chalkopyrit, v ktorých sa v mikroskopických množstvách vyskytujú tetraedrit, polybazit, sulfoteluridy Ag, hessit, zlato, elektrum (Kalinaj - Bebej 1992, Maťo et al. 1996). Pozoruhodnou originalitou rôznorodosti tvarov vyniká zlato, získané špeciálnymi fyzikálno-chemickými postupmi zo sulfidickej matrice týchto drahokovových rúd. Zlato tu vypľňalo interstície medzi kryštálmi kremeňa, alebo vytváralo zložité "drôtikovité" priestorové agregáty spolu s kremeňom prevažne v sfalerite, menej v galenite.

Striebronosná žilná kremenno-karbonátová mineralizácia sa uplatňuje na žilách v hodrušskom rudnom obvode, ktorý patrí k historicky významným oblastiam ťažby Au-Ag rúd. Ťažilo sa tu predovšetkým Ag s malým podielom Au, a to až do r. 1950. Početné sú rudné žily, vyvinuté najmä v granodiorite, menej v dacite. Majú prevažne smer SSV-JJZ, zriedkavejšie smer S-J, ojedinele aj V-Z a sklon 20 - 50° k východu, prípadne k juhu, dosť nepravidelný priebeh a malú smernú dĺžku. Ich mocnosť kolíše od niekoľkých cm do niekoľkých m, priemerne okolo 1 - 2 m, maximálne dosahovala na žile Schöpfer až 40 m. Hĺbkový zásah žíl nie je známy, väčšinou sa ťažili len do hĺbky 150 - 200 m. Najhlbšie dobývky boli na žile Schöpfer, cca 450 m po úklone žily. Obsah úžitkových zložiek v rudách Ag a Au v bohatších podpovrchových častiach žíl dosahoval okolo 800 g/t s pomerom Au : Ag = 1 : 200, resp. s pomerom 1 : 100. Niektoré časti žíl boli bohatšie - ešte v r. 1932 a 1936 boli vyberané zvyšky bohatých kusových rúd s obsahom 12 - 42 g/t Au a 4 800 - 13 000 g/t Ag. O prudkom poklese kovnatosti s hĺbkou svedčia údaje z posledných rokov ťažby - 1,4 - 2 g/t Au a 150 - 200 g/t Ag.

Minerály hornín: amfibol, augit, biotit, chryzotilazbest, korund (odr. zafír), plagioklasy, pleonast, serpentín, zirkón

Primárne minerály: aikinit, aragonit, baryt, bizmutín, bornit, galenit, galenobizmutín, hematit, hodrušit, chalcedón, chalkopyrit, chlority, kalcit, kaolinit, kremeň (odr. ametyst, “cinopel”), markazit, opál, pyrit, sfalerit, scheelit, siderit, tennantit, tetraedrit, wittichenit, zlato

Sekundárne minerály: azurit, bornit, covellín, chalkantit, chalkozín, limonit, malachit, sadrovec,