Prístup: Autobusovou dopravou/autom z Banskej Bystrice (cca 60 km), smer Nitra-Bratislava, pri Hronskej Dúbrave odbočiť z hlavnej cesty na vedľajšiu doľava na Banskú Štiavnicu a pred Banskou Štiavnicou odbočiť doprava cez Šobov a na Červenej studni na rázcestí odbočiť opäť doprava na Vyhne.

Geologická charakteristika: Chotár obce sa nachádza v severozápadnej časti Štiavnických vrchov. Na stavbe jeho územia sa podieľajú neovulkanity, najmä andezity a ryolity a intrúzie kremitého dioritu a granodioritu. Čiastočne tu vystupuje na povrch aj predneogénne podložie vulkanitov, zastúpené paleozoickou vyhnianskou drvenou žulou, sedimentami karbónu a permu, mezozoickými horninami krížňanskej a chočskej jednotky a taktiež zvyšky paleogénu.

Minerály hornín: cordierit, chalcedón, kremeň, ortoklas, plagioklasy, sanidín, turmalín

V chotári obce, medzi hodrušským a vyhnianskym údolím je niekoľko ložísk a výskytov Fe-skarnov. Z nich najväčšie a najdôležitejšie je ložisko Vyhne–Klokoč; v jeho juhozápadnom pokračovaní sa nachádza ložisko Treibolc, niekedy uvádzané spoločne s predošlým ako ložisko Klokoč – Treibolc a na V od nich menšie ložisko Alžbeta a výskyt Rumplovská .

Skarny, prevažne s magnetitovým zrudnením, sa nachádzajú v tzv. štiavnickom ostrove predneogénnych hornín, vystupujúcich na povrch v juhozápadnej časti chotára. Na stavbe štiavnického ostrova sa v tejto oblasti podieľajú hlavne tzv. vyhnianska drvená žula, pravdepodobne paleozoického veku, ktorá vystupuje v úlohe kryštalického jadra ostrova, mladšie sú pieskovce a bridlice karbónu a permu; mezozoikum je zastúpené dvoma sériami – krížňanskou a chočskou. Krížňanskú sériu predstavujú karbonáty stredného triasu a pestré súvrstvie karpatského keupru (vrchný trias) s dolomitmi a sadrovcom a vápence neokómu a slienité bridlice albu (spodná krieda). Chočská séria je zastúpená iba triasom (kremence, pieskovce a bridlice verfénu, dolomitické vápence a dolomity anisu a ladinu). Miestami sú zachované denudačné zvyšky centrálnokarpatského paleogénu.

Skarny na všetkých lokalitách vznikli kontaktno-metasomatickým účinkom terciérnych intrúzií, účinkom granodioritu, alebo dioritu na mezozoické, triasové vápence. Väčšiu úlohu pri vzniku skarnov a zrudnenia zohrala tektonika ako litologická selekcia, ale karbonatická povaha paleosómu bola nevyhnutná.

Pri vzniku skarnov dôležitú úlohu zohrali žily predskarnových andezitov, granodioritových porfýrov, či už ako zdroj alebo ako vhodná tektonická príprava na prenik agensov kontaktnej metamorfózy. Žily andezitov sú poskarnové, viazané na mladšie tektonické poruchy.

Na všetkých ložiskách a výskytoch sú zastúpené Ca-skarny, čo je typické pre severnú časť štiavnického ostrova, iba na lož. Alžbeta došlo k prekrývaniu Ca a Mg-skarnov. Podľa prevládajúceho magnetitového zrudnenia patria k Fe-skarnom so sporadickým zastúpením Cu, Pb a Zn-mineralizácie. Sulfidická (pyritová) mineralizácia sa širšie uplatnila iba na výskyte Rumplovská.

Vek skarnovej mineralizácie zodpovedá veku granodioritu – je vrchnokriedový, neogénny, podľa K/Ar metódy (z celohorninovej vzorky granodioritu) dosahuje 16,3 mil. rokov. Sulfidická mineralizácia môže súvisieť so skarnovým procesom, ale môže byť aj oveľa mladšia, spojená s neovulkanitmi.

Výskyty železných rúd v okolí Vyhní sú známe už od stredoveku. Viaceré z nich, ktoré vychádzali na povrch, boli preskúmané, intenzívne ťažené a dali zrejme podnet na založenie železiarskeho priemyslu vo Vyhniach. Veľké jamy, zvyšky po pôvodnej povrchovej ťažbe, nájdeme najmä na vrchu Klokoč. Prvé zmienky o ťažbe a hutníckej prevádzke pochádzajú zo 16. stor., ale už pred 16. stor. tu existovalo deväť baní, v ktorých sa ťažila železná ruda. Postupný úpadok ťažby nastáva v 18.stor., ťažba zaniká v období prestavby hámrov vo Vyhniach na sklonku 18. a začiatku 19. stor. Po druhej svetovej vojne v r. 1954-1962 sa tu robil geologický prieskum, ktorým sa zistili iba menšie zásoby železných rúd (vyše 1 mil. t) pomerne dobrej kvality. Ložisko sa pre nedostatočné zásoby zatiaľ nevyužíva; zásoby sú dostatočné na ťažbu . Sulfidická mineralizácia (pyritová a polymetalická) je z ekonomického hľadiska bezvýznamná.

Toto najväčšie ložisko Fe-skarnov v celom štiavnickom ostrove sa nachádza cca 1,5 km na JZ od obce v doline Čubernovo, v severozápadnom krídle hodrušskej elevácie granodioritového masívu Karlíka. Na povrch vystupuje na severnom svahu Klokoča kóta 622,2 vo vzdialenosti cez 1000 m od masívu granodioritu.

Priaznivé ložiskové súvrstvie miestami až 200 m mocné, kontaktne metamorfované účinkom hypoabysálnej intrúzie granodioritu a dioritu , tvorené dolomitickými vápencami, prípadne rauwackami s vložkami zelených ílovitých bridlíc so šošovkami bezrudných a zrudnených skarnov, patriace pravdepodobne keupru krížňanskej jednotky, leží na vyhnianskej drvenej žule. Celé súvrstvie, ako aj vyhniansku drvenú žulu prerážajú žily andezitu, granodioritových porfýrov, porfyritov.

Na ložisku sú zastúpené tri typy skarnov, a to skarny granátické, aktinolitické a pyroxenické s amfibolom; dva typy skarnov s odlišným charakterom zrudnenia:

a) skarny s Fe-zrudnením, ktoré možno charakterizovať ako epidoticko-pyroxenicko-karbonaticko-chloriticko-aktinolitické ± granáty s prevahou magnetitového zrudnenia, miestami s hojnejším hematitovým, pyritovým a ojedinele aj chalkopyritovým zrudnením;

b) skarny s polymetalickým zrudnením – granaticko-karbonaticko-kremenno-chloritické so sporadickým galenitovo-sfaleritovo-chalkopyritovo-pyritovým zrudnením.

Skarny s magnetitovým zrudnením na ložisku úplne prevládajú. Sú tu vyvinuté dva pruhy magnetitovej rudy nepravidelného priebehu; zrudnenie tvoria mierne uklonené (40°) šošovky, uložené súhlasne s polohami skarnizovaých vápencov, smeru SSV–JJZ so sklonom na Z. V južnej časti má ložisko sklon 45°, v severnej je uložené takmer horizontálne. Ložisko tvorí hlavné šošovkovité teleso a niekoľko malých bezvýznamných telies v podloží, so smernou dĺžkou 220 m, 450 m, 500 m, s úklonnou hĺbkou 100 m, 200 m, 250 m a mocnosťou 1–35 m, 10–35 m, do 20 m kvalitnej rudy. Druhá šošovka (Klokoč-západ) má dĺžku asi 300 m a mocnosť 1–10 m. Oproti podložiu i nadložiu nie sú rudné telesá ostro ohraničené, spravidla sú lemované slabo zrudnenými alebo hluchými skarnami. Na ložisku v skarnoch s Fe-zrudnením prevláda z nerudných minerálov magnetit, pri podloží ložiska je hojnejší hematit a na puklinách a v dutinách aj pyrit. Skarny s polymetalickým zrudnením majú na ložisku iba podradné zastúpenie. Zistili sa v nadloží hlavného ložiskového telesa v štôlni Bonifác.

V juhozápadnom pokračovaní ložiska Klokoč sa geologickým prieskumom z r. 1961 zistil nový výskyt skarnového Fe-zrudnenia, a to v doline Čubernovo, na S od Treibolcu (kóta 726,3) v obdobnej geologickej pozícii ako na lož. Klokoč. Ložisko je lokalizované bližšie – 500 – 1000 m ku granodioritovému masívu Karlíka – ako lož. Klokoč, na ktorý je zrejme geneticky viazané. Nie je jasné, či ide o samostatné ložisko alebo o južné pokračovanie ložiska Klokoč . Magnetitové zrudnenie tu vytvára tri šošovky – Treibolc-východ, stred a západ s úklonom 65° k Z, z ktorých šošovky východ a západ majú smernú dĺžku asi 300 m a mocnosť 1-50 m, 2-20 m, priemerne 5-6 m. Mineralizácia tu má obdobný charakter ako na lož. Klokoč, ale obsahuje viac pyritu.

Toto ložisko, označované aj ako výskyt v údolí Hodrušky na Čiernom vrchu a Banskom vrchu, leží asi 2 km na V od lož. Klokoč, pri štôlni Alžbeta (Elisabet). Ložiskové pásmo 50–150 m mocné, patriace pravdepodobne strednému triasu krížňanskej jednotky (dolomitické vápence a dolomity) leží v tektonickej pozícii na aplitickej žule. Obdobne ako na lož. Klokoč sa v ložiskovej oblasti nachádza viacero žíl granodioritových porfyritov. Skarny s magnetitovým zrudnením tu tvoria niekoľko menších šošoviek v karbonátovom súvrství, v mramorizovaných dolomitických vápencoch. Na ložisku sa okrem Ca-skarnov vyskytujú aj Mg-skarny, ktoré sa navzájom prekrývajú. Zrudnenie bolo známe zo starých banských diel. Podľa novších prieskumných prác ide o magnetitové zrudnenie slabej kvality a malého rozsahu, a preto z ekonomického hľadiska bezvýznamné. Minerálne zloženie skarnov je obdobné ako na lož. Klokoč. Z rudných minerálov je menej zastúpený magnetit a podstatne hojnejší je pyrit.

Výskyt Rumplovská, Pod Rumplovskou sa nachádza na V od lož. Alžbeta. Priaznivé karbonátové súvrstvie, 30-40 m mocné, má obdobný charakter ako na lož. Alžbeta, zodpovedá karbonátovému súvrstviu na lož. Klokoč. Skarny s magnetitovým zrudnením tu vytvárajú malé šošovky, najmä v kontaktných rohovcoch. Zrudnenie sa zistilo v štôlni Jozef Calasant a z povrchu sa sledovalo šachtičkami. Hlavným minerálom je tu magnetit, hojný je aj pyrit, ktorý miestami tvorí samostatné žilky a impregnácie, a to nielen v skarnoch, ale aj v kryštalických vápencoch a aplitickej žule. V blízkosti výskytu prebieha hydrotermálna žila Benedikti s prevahou kyzovej mineralizácie.

Charakter mineralizácie, ktorý je veľmi pravdepodobne obdobný na všetkých ložiskách a výskytoch Fe-skarnov v tejto oblasti, sa orientačne študoval na lož. Vyhne-Klokoč. Pri vzniku skarnov sa tu uplatnili dve štádiá mineralizácie:

1. skarnové štádium s tromi etapami mineralizácie – bezrudnou (vlastnou skarnovou), magnetitovou a hematitovou;

2. karbonátovo-kremenno-sulfidické štádium so štyrmi etapami – pyritovo-chalkopyritovou, polymetalickou (galenitovo-sfaleritovou), kalcitovo- hematitovou a bezrudnou kremenno-karbonátovou.

V bezrudnej (vlastnej skarnovej) etape v karbonátovej hornine prevažne metasomaticky vznikli granáty, pyroxény, epidot a zoisit, v endoskarnoch sa táto etapa prejavila skapolitizáciou živcov a epidotizáciou.

V magnetitovej etape vznikla hlavná masa magnetitu a epidotu, najmä metasomaticky na úkor pyroxenického skarnu. Na konci etapy sa vylúčilo malé množstvo hematitu, kalcitu a chloritov.

Počas hematitovej etapy vznikol hrubošupinkovitý hematit, zatláčajúci granáty, pyroxény, epidot, ako aj magnetit (martitizácia). V závere etapy aj celého skarnového štádia vzniklo malé množstvo magnetitu, ktorý miestami zatláča hematit (mušketovitizácia) a hojný aktinolit.

V pyritovo-chalkopyritovej etape sa hlavne na puklinách i vo forme impregnácií v ich okolí vylúčila hlavná masa na ložisku a malé množstvo chalkopyritu spolu s kremeňom, kalcitom a chloritmi.

Polymetalická galenitovo-sfaleritová etapa sa uplatnila iba v granátickom skarne, vo forme žiliek a impregnácií galenitu, sfaleritu, chalkopyritu a pyritu spolu s malým množstvom kremeňa, kalcitu a chloritov.

Kalcitovo-hematitová etapa ojedinele sa nachádza vo forme žiliek hrubozrnného kalcitu s vtrúseným spekularitom a ojedinelým scheelitom.

V záverečnej kremenno-hematitovej bezrudnej etape vznikli slabé, iba niekoľko cm žilky, vyplnené hrubozrnným kremeňom a kalcitom s povlakmi hnedavého karbonátu v dutinách žiliek i magnetitu.

V endoskarnoch v mladších etapách (po skapolitizácii živcov) došlo k intenzívnej epidotizácii, sericitizácii a karbonatizácii.

Minerály: aktinolit,epidot,forsterit, galenit, granáty, hematit,chlority, karbonáty, kremeň, limonit, magnetit, markazit, molybdenit, muskovit (sericit), opál, pyrit, pyroxény, rutil, serpentín, sfalerit, scheelit, skapolit, titanit, vezuvián, wollastonit, zoisit.

V okolí obce je vyvinutý väčší počet rudných žíl, ktoré predstavujú severnú periférnu časť štiavnicko-hodrušského rudného obvodu. Sústreďujú sa v dvoch čiastkových rudných obvodoch - východnom v chotári bývalej samostatnej obce Banky a západnom v širšom okolí obce Vyhne (Slávik et al. 1967).

Rudné žily v širšom okolí Bánk sú vyvinuté prevažne v andezite. Vyskytovali sa tu tak menšie kremenné žily s neviditeľným zlatom, viazaným na pyrit spolu s galenitom a sfaleritom, žily s Au-Ag-mineralizáciou, ako aj žily s polymetalickým zrudnením podobné štiavnickým (Bernard 1969). Najdôležitejšou žilou v tomto rudnom obvode bola žila Rummel-Hoffer, dlhá asi 1200 m, vyvinutá v jeho západnej časti, ktorú dlhé obdobie ťažil najmä závod Hoffer pre obsah Ag a Au. Významné boli aj žily Anna a Katarína situované vo východnej časti obvodu. Všetky tunajšie žily boli opustené už v 18. stor. a bezúspešne otvárané v 19. stor. dedičnou štôlňou Hoffer. Po druhej svetovej vojne r. 1964 sa v severnej časti tohto obvodu navŕtali dve významné žilné pásma s obsahmi Au do 7 g/t a Ag do 500 g/t, v tenkých žilkách dokonca s obsahom Au až 30 g/t (Polák 1965).

Západný - vlastný vyhniansky rudný obvod je podstatne rozsiahlejší ako predošlý, s väčším počtom žíl vyvinutých v granodiorite, diorite, andezite. Rudné žily majú smer VSV -ZJZ, resp. SV-JZ a mocnosť 1 - 3 m (Koděra et al. 1990). Najvýznamnejšou žilou v tomto obvode bola žila Alžbeta, na hodrušskej strane označovaná ako Unverzangt, vyvinutá v jeho centrálnej časti na styku aplitu a granodioritu. Žila má smer SV-JZ a sklon 55° na východ. Smerom do Hodruše dosahovala jej mocnosť až cez 20 m. Z ďalších významnejších žíl, ťažených štôlňou Anton, bola žila Ján Nepomuk, ktorá sa intenzívne ťažila ešte v polovici 19. stor. a žily Anton, Pech, Bahno a i. V minulosti boli intenzívne ťažené žily Windischleuten a Troch kráľov (Koděra et al. 1990).

Začiatky baníctva v okolí Vyhní spadajú pravdepodobne do 16. stor.. Ťažba v tejto oblasti pokračovala až do konca 19. stor., keď sa ešte v rokoch 1883-1886 ťažilo ročne okolo 10 tis. t rudy, najmä zo žíl Alžbeta, Ján Nepomuk a Bahno a malé množstvo aj zo žíl Spoločná, Hlavná a Matej (Martini 1888). Zrudnenie na žilách bolo rozložené nerovnomerne, koncentrovalo sa v rudných stĺpoch. Mineralizácia vyhnianskych žíl prevahou rohovcovitého a pórovitého (bunkovitého) kremeňa v žilovine, hojnejším kalcitom, prevládajúcim zastúpením ušľachtilých Ag-minerálov a podradným zastúpením obyčajných sulfidov, pripomína najskôr mineralizáciu na žilách hodrušského typu (Koděra et al. 1990). Rudy obsahovali až 3% Ag, viazané hlavne na proustit a argentit (Martini 1892). Z Ag-minerálov na žile Ján Nepomuk prevládal argentit, stefanit a proustit, na žile Alžbeta proustit a pyrargyrit (Martini 1888).

Prevládajúcou zložkou žiloviny je kremeň v rôznom vývoji - zrnitý, rohovcovitý, pórovitý, často sprevádzaný kalcitom. V dutinách kremennej žiloviny vyhnianskych žíl vytváral pekné kryštály spolu s kryštálmi pyrargyritu, dolomitu, kalcitu a pyritu. Časté boli aj modrofialové stĺpčekovité, kopijovité a holubníkové kryštály ametystu, zriedkavejšie krištáľu. Na závode Hoffer v Bankách sa občas našli pekne vyvinuté kryštály kremeňa spolu so striebrom, pyrargyritom, pyromorfitom, ceruzitom a Ag-galenitom. Zo sulfidov sa bežne vyskytovali galenit, sfalerit, pyrit a chalkopyrit, zriedkavejšie i markazit a arzenopyrit vtrúsené v kremennej žilovine menej i vo forme pekných kryštálov v drúzových dutinách. V štôlni Troch kráľov vo Vyhniach sa našli aj hviezdicovité agregáty antimonitu na kremeni. Ojedinele sa v Bankách vyskytovala rumelka jemne vtrúsená i v šošovkovitých zhlukoch v kremennej žilovine spolu so sulfidmi, barytom a chalcedónom a tiež i tetraedrit. Z minerálov striebra tu bol hojný argentit, stefanit, polybázit, pyrargyrit, zriedkavejšie sa vyskytoval proustit. V dutinách žiloviny sa nachádzali veľmi pekne vyvinuté, drobné (do 5 mm) šesťboké tabuľkovité, stĺpčekovité a ihličkovité kryštály pyrargyritu spolu s proustitom, dolomitom, ametystom, pyritom a ďalšími minerálmi Ag. Zvlášť pekné kryštály stefanitu sa vyskytovali na žilách ťažených štôlňou Anton vo Vyhniach. Boli malé, ale dobre vyvinuté, s častými dvojčaťovými zrastmi. Prevládali kryštály prizmatického, zriedkavejšie pyramidálneho a tabuľkového habitu. Vzácne sa tu vyskytovalo elektrum, vtrúsené v kremeni. Zo sekundárnych minerálov sa tu nachádzal limonit, epsomit, guľôčky a kríčkovité agregáty malachitu, ihličkovitý alunogén, obličkovité povlaky i tenké kôrky pitticitu, ganomatitu, diadochitu. Na puklinách žilnej výplne vo Vyhniach sa našli tiež kvapľovité povlaky a agregáty aragonitu typu "železný kvet". Pomerne často sa vo vyšších obzoroch rudných žíl vyskytovali ceruzit - vo forme tenko alebo hrubotabuľkovitých bezfarebných, priesvitných s diamantovým leskom, sivobielych až čiernych kryštálov, s častými dvojčaťovými aj trojčaťovými zrastami a drobné hnedasté až hnedočierne prizmatické kryštály pyromorfitu. Značná časť striebra vznikla na žilách sekundárne. Tenké platničky, vláskovité a drôtikovité agregáty striebra striebrobielej, mosadznožltej, červenej alebo tombakovej farby sa našli v drúzach spolu s kremeňom, ametystom, povlakmi práškovitého argentitu (striebornej černe), zriedka i pyromorfitu na žilách závodu Hoffer v Bankách (Koděra et al.1990).

Primárne minerály: antimonit, argentit, arzenopyrit, baryt, dolomit, elektrum, galenit, chalcedón, chalkopyrit, kalcit, kremeň (odr. ametyst, krištáľ), markazit, opál (odr. hyalit), polybázit, prustit, pyrargyrit, pyrit, rumelka, sfalerit, scheelit, stefanit, tetraedrit (odr. freibergit)

Sekundárne minerály: alunogén, aragonit (“železný kvet”), argentit (strieborná čerň), ceruzit, diadochit, epsomit, ganomatit, limonit, malachit, pitticit, pyromorfit, striebro