Prístup: Autobusovou dopravou/autom z Banskej Bystrice (cca 50 km), smer Nitra-Bratislava, pri Hronskej Dúbrave odbočiť z hlavnej cesty na vedľajšiu doprava na Banskú Štiavnicu.

Geologická charakteristika: Chotár mesta leží v centrálnej časti Štiavnických vrchov. Štiavnické vrchy predstavujú zložitý stratovulkanický komplex a sú najväčšou a najkomplikovanejšou vulkanickou štruktúrou uprostred stredoslovenských neovulkanitov, ktorá zaberá plochu asi 1000 km². Vývoj štiavnického polygénneho stratovulkánu prebiehal v 5 vulkanotektonických etapách. V rannej etape sa sformoval stratovulkán, ktorého centrálna zóna sa nachádzala v oblasti Banská Štiavnica - Hodruša. V nasledujúcich etapách 2. a 3. sa vytvorila kaldera o rozlohe 18x22 km, ktorá bola pozdejšie v značnej miere prekrytá produktami explozívnej a efuzívnej aktivity stratovulkánu. V záverečnej etape vulkanickej aktivity sa na území kaldery formuje hrásťová štruktúra. Na geologickej stavbe jeho územia sa zúčastňujú najmä neovulkanické horniny. Prevládajú mohutné prúdy andezitov, ktoré sú v širšom okolí žíl intenzívne premenené. V menšej miere sú zastúpené pyroklastické horniny - tufy a tufity, žily dacitov, ryolitov a bazaltov (vrch Kalvária). Podložie neovulkanitov tvoria horniny kryštalinika (pararuly, migmatity, bridlice, zlepence a pieskovce, kremence, vápence a dolomity, vyhnianska drvená žula) a subvulkanické intrúzie kremitých dioritov a granodioritov.

Minerály hornín: amfibol, augit, amfibolový azbest (odr. amiant), biotit, cordierit, fassait, grossulár, magnetit, monticellit, olivín (odr. chryzolit), ortoklas (odr. adulár), plagioklasy, pleonast, sanidín, turmalín (odr. skoryl),

Minerály v dutinách a na puklinách neovulkanitov: analcím, halloyzit, heulandit, chabazit, kalcit, kremeň, laumontit, natrolit, ortoklas, stilbit, thomsonit, zeolity

Postvulkanická SiO₂ mineralizácia: hematit, chalcedón, jaspis, kalcit, kremeň, opál obyčajný

Intenzívna solfatárová činnosť sa odohrávala v tejto oblasti ako dozvuky vulkanickej činnosti spojenej s andezitovým vulkanizmom a spôsobila lokálne intenzívne premeny hornín, v ktorých sa vyskytuje kremeň, opál, pyrit, grafit (ojedinelý).

Ložisko šobovských kremencov sa navhádza na východnom a juhovýchodnom okraji vrchu Šobov, asi 1 km na S od Banskej Štiavnice. Tvorí cca 700 m dlhý a do 230 m široký pás priečnymi zlomami rozdelený na čiastkové, navzájom posunuté tektonické bloky. Vznik kremencov predstavuje samostatnú mineralizačnú etapu spojenú s prínosom SiO₂ a malého množstva Pb-Zn-Cu minerálov ako najstarší prejav hydrotermálnej mineralizácie v tejto oblasti (absolútny vek 16,7 - 16,3 mil. rokov). Šobovské kremence sa ťažia povrchovým lomom a spracúvajú sa v Banskej Belej na ohňovzdorné dinasové výrobky. Ich výbornú kvalitu miestami znehodnocuje pyrit, vložky hornín a zvýšený obsah Ti a P. Malý obsah fosforu umožňuje ich použitie aj na výrobu ferosilícia. Vyskytujúce sa minerály: anatas, goethit, hydromuskovit, kremeň (odr. krištáľ, charakteristický je holubníkový - žezlový vývoj), limonit, pyrit, pyrofylit

História mesta: Už samotný názov mesta svedčí o tom, že ekonomickú chrbticu mesta tvorilo baníctvo, hutníctvo a s nimi úzko spätá remeselná výroba i využívanie okolitého lesného bohatstva, nepostrádateľného pre bansko-hutnícku výrobu. Širšie okolie Banskej Štiavnice bolo osídlené v mladšej dobe bronzovej. Už pred našim letopočtom sa tu ťažili drahé a obecné kovy. Baníci sa zameriavali na ťažbu prístupných a ľahko taviteľných kysličníkov rúd na rozsiahlom území štiavnického a hodrušského rudného revíru a vytvorili si administratívne centrum na hradisku tzv. starého mesta, na Glanzenbergu. Tento hrad bol sídlom baníckej komory, ktorá kontrolovala príjmy plynúce z ťažby v baniach. Zo získaného striebra sa vyrábali hodnotné mince. Z miestnych baní kryla svoju potrebu Veľkomoravská ríša a tiež feudálne arpádovské Uhorsko. Postupné vyčerpanie ľahko taviteľných rúd oxidačnej zóny viedlo ku kríze, ktorá vyvrcholila koncom prvej polovice 12. storočia. Uhorskí panovníci riešili túto situáciu prizvaním kolonistov, ktorí mali skúsenosti s hlbinným baníctvom a z tavenia sírnikových rúd. Prúd nemeckých kolonistov postupne prevýšil domáce obyvateľstvo. V tomto období kolonisti založili mesto Banská Štiavnica priamo pod starým hradiskom Staré mesto na potoku Štiavnica. V priebehu druhej polovice 12. storočia ho vybudovali na veľké a významné mesto, ktoré okolo roku 1230 malo už dva veľké trojloďové románske chrámy. Banskoštiavnická pečať, zachovaná na listine z roku 1275, je druhou najstaršou mestskou pečaťou na území bývalého Uhorska a najstaršou pečaťou banského mesta v Európe. Archeologické výskumy vydali svedectvo o tom, že Banská Štiavnica bola už v 13. storočí bohatým mestom s honosnou cirkevnou a svetskou architektúrou. Koncom 13. storočia produkovala Banská Štiavnica okolo 5000 kg striebra ročne, čo tvorilo približne polovicu celouhorskej produkcie. Už v 14. storočí sa mesto rozširuje v smere toku Štiavnice natoľko, že sa v značnej vzdialenosti od mestského centra zriaďuje špitál s gotickým špitálskym kostolom sv. Alžbety. Priaznivý vývoj mesta bol prerušený roku 1442, keď bola Banská Štiavnica za dynastických bojov vypálená. Skazu zavŕšilo veľké zemetrasenie roku 1443. Tieto udalosti mali za následok hospodársky, politický a kultúrny úpadok mesta.

Banská Štiavnica sa však z týchto pohrôm pomerne rýchlo zotavila vďaka intenzívnej exploatácii bohatých rudných žíl a podpore udeľovaním privilégií, ktoré bansko-hutníckemu podnikaniu zabezpečovali rôzne hospodárske výsady. Rekonštrukčné obdobie po roku 1443 viedlo k prestavbám poškodených cirkevných a svetských budov v gotickom slohu a k stavbe ďalších, prevažne cirkevných budov.

Priaznivý vývoj mesta sa dostával za politických pomerov po roku 1526 do nadmieru ťažkej situácie. Boje medzi panovníkmi, protihabsburgské povstania, turecké nebezpečenstvo a náboženské boje vypĺňajú ďalšie stáročia. Po roku 1541 sa mesto začalo dôkladne opevňovať - 1546-1559 prestavali na pevnosť kostol (Starý zámok), 1564-1571 vystavali novú pevnosť (Nový zámok). Mesto muselo vynakladať veľké sumy na vydržiavania vojenských posádok. Pre baníctvo je zvlášť kritický začiatok 18. storočia, kedy nie sú pre ďalšiu exploatáciu zabezpečené rudné celky. Nie je vyriešený ani spôsob čerpania banských vôd a baníctvo stojí pred problémom ako v dostatočnej miere zabezpečiť spracovanie chudobnejších rúd, ktoré po vyčerpaní zásob bohatých rúd tvorili hlavný zdroj rudných zásob.

Vďaka úsiliu technikov, menovite však Mikovíniho a Hellovcov, ktorí zaviedli do praxe nové typy čerpacích strojov, sa tieto problémy vyriešili. Nehynúcou pamiatkou Mikovíniho génia je vodohospodársky systém vodných nádrží, záchytných a náhonných jarkov, ktoré v Uhorsku nemali obdobu. Banskoštiavnická čerpacia, dopravná a úpravnícka technika v 18. storočí dosiahla svoj vrchol a stáva sa v celosvetovom meradle najvyspelejšou technikou feudálneho obdobia.

Už v roku 1737 založili v Banskej Štiavnici banícku školu, prvú v Uhorsku, ktorá sa v 60. rokoch postupne stala technickým učilišťom vyššieho typu a v roku 1762 ju premenili na Banskú akadémiu, prvú v Európe, ktorá tu existovala až do roku 1918. V roku 1824 bol k Banskej akadémii pričlenený i lesnícky inštitút, založený roku 1808. Školu premenovali na Banícku a lesnícku akadémiu.

Rozvoj baníctva v 18. storočí, zakotvenie sídla hlavného komorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici, založenie Banskej akadémie, ktorá sa stala jedným z mála centier prírodovedeckého a technického bádania v Uhorsku, vytvárali priaznivé podmienky pre to, aby sa Banská Štiavnica stala jedným z najvýznamnejších miest Uhorska. Koncom 18. storočia počet obyvateľov mesta a predmestí dosiahol skoro 24 000 obyvateľov a Banská Štiavnica bola po Bratislave a Debrecíne tretím najväčším mestom Uhorska. Do tohoto času sa mesto pýšilo svojim vodným systémom, cesty boli vydláždené a objavili sa nové barokové a klasicistické budovy. Na východ od mesta bol na nečinnej sopke Scharfenberg postavený grandiózny Barokový komplex Kalvárie. Centrum mesta bolo dokončené postavením klasického Luteránskeho kostola. Impozantný Barokový morový stĺp so svätou trojicou bol zrealizovaný talianskym sochárom Stanettim. Podľa stĺpu je pomenované aj námestie, na ktorom stĺp stojí: Námestie Svätej Trojice.

V prvej polovici 19. storočia sa v najvýznamnejšom banskom podniku, ktorým bola Horná Bieber štôlňa, zistila nerentabilnosť ťažby a od roku 1867 štiavnické baníctvo zápasilo už so stálym deficitom. Napriek pokusom zefektívniť banskú a hutnícku výrobu sa štiavnické baníctvo nemohlo dostať na takú úroveň, akú dosiahlo v predchádzajúcom období. Situácia sa rapídne zhoršila na konci 19. storočia vďaka svetovým konkurenčným cenám a do roku 1909 bola zatvorená väčšina baní. Na začiatku 30. rokov bola vybudovaná flotačná úpravňa, čím začalo obdobie ťažby a spracovávania oloveno-zinkových sírnikových rúd. Tieto boli predmetom ťažby a spracovávania až do roku 1993, kedy došlo v dôsledku nerentabilnosti ťažby v nových spoločensko ekonomických podmienkach k definitívnemu ukončeniu ťažby ložiska Banská Štiavnica. Stalo sa tak po viac ako 2 000 ročnej baníckej minulosti.

Banskoštiavnické baníctvo a hutníctvo obohatilo banskú techniku viacerými vynálezmi - tu vznikol charakteristický "štiavnický" banský vozík (hunt), ktorý sa odtiaľto rozšíril do sveta, roku 1627 použil Gašpar Weindl v tunajších baniach po prvýkrát na svete strelný prach a o dve desaťročia neskôr sa začali používať patróny s čiernym prachom. Zásluhou Jozefa Karola Hella zostrojili čerpací stroj, ktorého princíp sa aj dnes používa pri čerpaní ropy. V rokoch 1823-1824 sa tu postavil v Uhorsku prvý parný stroj s wattovým rozvodom a o niekoľko rokov neskôr prvá banská a prvá povrchová koľajová trať. Roku 1837 sa začala prvá strojová výroba banských lán. Zásluhou Antona Pécha začal v Banskej Štiavnici v roku 1868 vychádzať prvý uhorský časopis pre baníctvo a hutníctvo. Tzv. Voznická dedičná štôlňa, vyrazená v rokoch 1782-1878, bola svojou dĺžkou 16,5 km najdlhšou dedičnou štôlňou na svete. Na banskoštiavnickej banskej akadémii pôsobilo mnoho vynikajúcich technikov a prírodovedcov. Stala sa kolískou chemického bádania (Jacquin, Scopoli, Ruprecht), učebnica baníctva K.T. Delia bola najdokonalejšou učebnicou tohto druhu v Európe a preložili ju aj do francúzštiny. Podove diela z mechaniky preslávili akadémiu na celom svete. Banská akadémia spájala teóriu s laboratórnou praxou a s praxou v baniach, v čom bola vzorom aj pri reorganizovaní francúzskeho banského školstva. Na akadémii bola založená prvá katedra železohutníctva, zdokonalila sa tu spektrálna analýza, logaritmické pravítko a skonštruoval sa prvý použiteľný akumulátor.

"Glanzenberg-Staré mesto" je lokalita prvého osídlenia ešte pred založením mesta v údolí Štiavnice. Archeologické vykopávky potvrdili počiatky baníctva práve na žile Špitáler, vychádzajúcej v priestore tejto kóty na povrch.

"Piargska brána", pôvodne renesančná stavba bola postavená v roku 1554 ako súčasť mestského opevnenia a barokovo upravená v 18. storočí. Naviazaná na hradby (zbytky sa dochovali) chránila mesto od juhu. Ostatné hlavné prístupové cesty boli uzatvárané Antolskou, Belianskou, Kammerhofskou, a Roxerskou bránou.

"Nový zámok" je mohutná renesančná budova, postavená v r. 1564-1571 ako protiturecká strážna veža. Budova bola súčasťou signalizačného systému, pomocou ktorého sa podávali správy o blížiacom sa nebezpečenstve od Pukanca až po Ľubietovú. Okolo zámku bolo (do r. 1848) 24 diel. Do 18. storočia sa v budove uskladňoval strelný prach pre potrebu baní. Ako protipožiarna pozorovateľňa a ohlasovňa hodín sa používala až do zač. 2. svetovej vojny. Od tejto budovy sa tiahlo mestské opevnenie. V súčasnosti je tu expozícia SBM.

"Kalvária" (726 m n.m.) predstavuje súbor sakrálnych barokových stavieb z roku 1744-1751, postavených na kopci Scharfenberg (Ostrý vrch). Väčšina objektov bola postavená z darov štiavnických rodín, ktorých erby sú na kaplnkách.

"Cintoríny" v Banskej Štiavnici je ich sedem, svedčia o veľkosti a významnosti tohoto mesta v minulosti. Na štyroch katolíckych, dvoch evanjelických a jednom židovskom sú pochované viaceré významné osobnosti niekdajšieho štiavnického spoločenského života (Cseh, Kachelman, Pischlová, Horák, Gwerk, Kollár a iní).

"Starý zámok", alebo mestský hrad pozostáva z troch častí. Prvou je trojloďová románska bazilika zo začiatku 13. storočia, ktorá bola poškodená v r. 1442-43. Preto ju v r.1496-1505 prestavali na gotický halový trojloďový chrám. Turecké nebezpečenstvo si vynútilo prestavbu kostola v r. 1546-1559 na pevnosť. V súčasnosti je tam umiestnená expozícia SBM.

"Radnica" - na jej mieste stál už v 14. storočí prízemný dom, v ktorom zasadala mestská rada. Koncom 15. storočia bola budova rozšírená a v r. 1507 pristavaná kaplnka sv. Anny, ktorú zbúrali v 18. storočí. Komplex bol v r. 1678-1679 a 1787-1789 prestavovaný do dnešnej podoby.

"Kostol sv.Kataríny" (slovenský) - jedno-loďový kostol s jeho neskoro gotickou klenbou, dali postaviť mešťania v rokoch 1488-1491 v centre mesta. Nasledujúca rekonštrukcia kostola v polovici 16.storočia iniciovala rozsiahlu výstavbu domov okolo hlavného námestia Svätej Trojice, ktoré sa nachádza pod spomenutým kostolom. Kostol sa prestaval v neskoro gotickom štýle v rokoch 1497-1515. Kaplnka bola pristavená v r. 1776. Slovenský je preto, lebo sa v ňom od r. 1658 vykonávali bohoslužby v slovenskom jazyku.

"Kostol Nanebovzatia P. Márie" (nemecký) bol pôvodne románsky z 20. až 30. rokov 13. storočia. Koncom 15. storočia bol goticky prestavaný a po požiari v r. 1806 klasicisticky opravený. Na Severovýchodnej strane kostola sú zrúcaniny kláštora.

"Kostol evanjelický" je klasicistická stavba z r. 1794-1796 na mieste bývalého dreveného evanjelického kostola z r. 1688.

"Kostol P. Márie Snežnej” (Frauenbergský) je neskorogotická stavba z r. 1512. Dal ho postaviť komorský gróf Erasmus Rössel. Na sakrálne účely sa používal do r. 1945, keď bol počas prechodu frontu ťažko poškodený. Po vojne bol opravený a od r. 1978 sa používa ako dom smútku.

"Budovy Banskej akadémie" - (stredná priemyselná škola chemická), postavená v r.1898-1900 pre potreby bývalej akadémie, (stredná lesnícka technická škola) - postavená v r. 1888-1892, (chemické laboratóriá) - postavená 1911-1912.

"Budova strednej priemyselnej školy baníckej" - postavená v r. 1913-1914 pre potreby gymnázia, v roku 1920-1925 prestavaná.

"Banský skanzen" je súčasťou expozícií Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Je sprístupnený pre verejnosť od roku 1974 a po dokončení sa bude na ploche 20 ha nachádzať 6 samostatných výstavných areálov

"Vodná nádrž Klinger" - jedna z takmer 40 vodných nádrží postavených v 18.-19. storočí, budovaných v rámci zložitého vodohospodárskeho systému využívania vodnej energie v baníctve. Klinger podľa vlastného projektu postavil J.K.Hell. V roku 1765 bola nádrž už funkčná, avšak v rokoch 1829-1833 bola hrádza rozobratá a postavená nižšie, čím sa nádrž zväčšila. Vznikla pre potreby šácht Ondrej, Žigmund a Maximilián. Jej objem bol 157 900 m³, Maximálna hĺbka 21.3 m a rozmery hrádze 127.1 x 6.3 x 22.4 m.

"Terézia štôlňa - halda" bola vyrazená v r. 1991 v rámci realizácie geologicko-prieskumnej úlohy "Banská Štiavnica - podpovrchové časti, Au - Ag rudy", ktorá sa realizovala až do r. 1994. Výsledkom boli prírastky zásob Au-Ag rúd a overenie potenciálnej možnosti získavania týchto rúd z intenzívne v minulosti exploatovaných oblastí ložiska.

"Trojičné námestie" je miestom viacerých významných budov.

Dom Semberyho, alebo Maršálkovský - išlo pôvodne o dva domy zo 16. storočia. V jednom z nich bola fara kostola sv. Kataríny. V r. 1808 bol prestavaný. V budove prednášal prvý profesor lesníctva Dr. H.D.Wilckens.

Dom Rubigallov - postavený v r. 1538, vstupný portál z r.1692. Patril významnej ťažiarskej rodine Rubigallovcov.

Hellenbachov dom je zo 16. storočia (bývalý Berggericht). V pol. 18. storočia bol prestavaný, patril lekárovi a komorskému grófovi Hellenbachovi. Ubytovávali v ňom členov panovníckeho dvora, ktorí navštívili mesto. V r. 1792-1854 v ňom sídlil banský súd , 1854-1859 banský kapitanát a v r. 1867-1900 používala budovu Banská a lesnícka akadémia. Od 1927 je v nej Slovenské banské múzeum.

Pischlov dom zo 16. storočia. V pol. 19. storočia patril dom rodičom Márie Pischlovej - lásky Andreja Sládkoviča.

Fritzov dom patril waldbürgerovskej rodine. Pri jeho stavbe sa odkryla žila Špitáler a zisky z vydobytej rudy zaplatili náklady na stavbu. Dnešnú podobu získal v r. 1891. od r. 1800 ho používala akadémia (knižnica, kresliareň) a po prestavbe na konci 19. storočia v nej sídlil aj rektorát.

"Morový stĺp so súsoším sv. Trojice" bol postavený v r. 1759-1764 na pamiatku utíšenia moru, ktorý postihol mesto v r. 1710.

“Mikovíniho dom" z 15. storočia, upravený v 17. a v 18. storočí. Dom patril významnému matematikovi, meračovi a kartografovi S. Mikovínimu (1686-1750), prvému profesorovi baníckej školy.

"Krčméryho dom" vznikol prestavbou v 2. pol 18. storočia. Od r. 1763 tam býval a od r. 1764 prednášal prvý profesor Baníckej akadémie Mikuláš Jozef Jacquin.

"Belházyho dom" vznikol po prestavbe dvoch domov v r. 1616. Od roku 1756 patril štiavnickému richtárovi Jánovi Belházymu. V rokoch 1770-1900 bola v budove katedra a laboratóriá chémie baníckej a lesníckej akadémie, neskôr katedra fyziky. V 70. rokoch 19. storočia aj banícka škola.

"Klopačka" z r. 1681, v ktorej sa "klopalo" na drevo pri zvolávaní baníkov do práce, pri pohreboch a rozličných baníckych slávnostiach. Prízemie sa používalo ako väznica pre baníkov odsúdených banským súdom.

"Pracháreň" postavená v pol. 18. storočia ako centrálne skladisko strelného prachu. Na práchárni bol postavený v 80. rokoch 18. storočia hromozvod, jeden z prvých na Slovensku.

"Šachta Ondrej" bola zahĺbená na žile Špitáler a v roku 1763 už mala hĺbku 327 m. Bol tu v činnosti gápeľ poháňaný 6-8 pármi koní, s pomocou ktorých sa voda čerpala do výšky 180 m na úroveň Svätotrojičnej dedičnej štôlni. Neskôr bola prehĺbená na 433 m. R. 1873-74 postavili pri nej parný stroj. Od r. 1918 sa v nej nepracovalo a v r. 1925 bola zasypaná. Dnes je súčasťou areálu skanzenu.

"Šachta Weiden" bola zahĺbená v r. 1760 po úroveň Svätotrojičnej dedičnej štôlne (171 m) na žily Bieber a Terézia.

"Botanická záhrada" (horná záhrada) bola založená profesorom Wagnerom v r. 1857. Sekvoje boli vysadené v r. 1877 ako trojročné sadenice. Výškou 25-30 m patria k najväčším v Slovenskej a Českej republike.

"Kammerhof" (Komorský dvor) je najväčším stavebným komplexom v meste. Vznikol v pol 16. storočia, nesie znaky viacerých prestavieb. V pol. 16. storočia bola pristavená mestská brána, zbúraná v r. 1788. K zadnej časti v mieste dvoch bášt viedlo opevnenie k Novému zámku. V hornej časti bola v r. 1621-1627 zriadená kaplnka pre jezuitov. V budove Kammerhofu je vyznačený banskoštiavnický poludník. V budove Kammerhofu sídlila Banská komora, od 1598 hlavný komorský úrad. Prednášal v nej aj Mikuláš Poda, profesor matematiky Baníckej akadémie. Dnes tu sídli Slovenské banské múzeum a Hlavný banský úrad.

"Červená studňa" - horské sedlo (791 m n.m.) je vodným predelom medzi Hronom a Ipľom.

"Náučný chodník" po žile Terézia" vedie z horského sedla Červená studňa do priestoru horského hrebeňa Tanád. Bol zriadený v r. 1985-1986 ako prvý náučný chodník v Štiavnických vrchoch po trase tzv. Eöttvösovej cesty, kde už v r. 1964 boli osadené SBM a Rudnými baňami n.p. viaceré informačné panely, čo vlastne bol základ prvého náučného chodníka v bývalom Československu. Stalo sa tak pri príležitosti osláv 200. výročia založenia Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici - prvej vysokej školy technického smeru na svete.

V roku 1950 Banská Štiavnica bola vyhlásená za jednu z prvých Mestských Pamiatkových rezervácií na Slovensku a teraz je mesto zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Historický prehľad: Štiavnicko-hodrušský rudný rajón (stredné Slovensko) má vyše tisícročnú históriu ťažby a spracovania drahokovových a polymetalických rúd. Začiatky ťažby tu siahajú do 8.až 11. stor. Prvá písomná správa o banskej činnosti je z roku 1156 - termínom “terra banensium” (krajina baníkov) bol označovaný tento región, vzhľadom na skupinu osád, kde sa ťažilo niekoľko druhov rúd, hlavne striebro. Z ďalšieho dokumentu z roku 1217 už vyplýva, že v banskoštiavnickom rudnom revíre sa vyťažilo minimálne 600 kg Ag. Banská Štiavnica získala status mesta v roku 1255 (ale možno už v roku 1237), keď boli Uhorským kráľovstvom udeľované prvé mestské privilégiá. Jej mestské privilégiá slúžili ako vzor pre ďalšie banícke mestá, ako napríklad Banská Bystrica (1255).

Najväčší rozkvet baníctva v Banskej Štiavnici a Hodruši sa zaznamenal v roku 1740, kedy sa vyťažilo až 681.7 kg Au a vyše 25 t Ag, čo predstavovalo asi 1/4 vtedajšej svetovej produkcie striebra. Banská Štiavnica a jej rudný rajón v tom čase jednoznačne patril k najväčším producentom striebra v Európe, o čom svedčí aj fakt, že v roku 1786 bolo na jeho území až 40 banských prevádzok. Pracovalo tu vyše 8545 ľudí. Priemerná ročná ťažba do konca 18. storočia sa pohybovala medzi 295-320 kg Au a 14.5 t Ag. Na základe archívnych údajov sa od roku 1740 do súčasnosti vyťažilo približne 30t Au a 1500t Ag. Odhad o celkovej produkcii zlata a striebra v štiavnicko-hodrušskom revíre za celé obdobie exploatácie je asi 360 t Au a 6900 t Ag (Sombathy 1995). V 17. a 18. stor. bola Banská Štiavnica aj významným centrom rozvoja geologických a banských vied v Európe, keď v r.1735 bola tu založená banícka škola a v roku 1762 aj prvá Banícka akadémia na svete. Prognózne zdroje drahokovových rúd v štiavnicko-hodruškom rudnom revíre sa odhadujú na 46.8 mil. t a vypočítané zásoby Au-Ag sú 1.5 mil t s obsahmi 4.8 gt^-1 Au a 42 gt^-1 Ag.

Ložiskovo-geologická charakteristika: V priestore štiavnického stratovulkánu vystupujú dve významné rudné polia: štiavnicko-hodrušské (úzko späté s centrálnou vulkanotektonickou zónou stratovulkánu) a pukanecko - novobanské.

V štiavnicko-hodrušskom rudnom poli, s plochou približne 100 km², je známych viac ako 120 rudných žíl. Z hlavných žilných štruktúr od východu na západ sú to:

a) v štiavnickej časti - Grüner, Ján, Špitaler, Bieber, Terézia, Ochsenkopf, Amália, Bakali, Rozália, Medená, Bärenleuten, Rummel a Hoffer,

b) v hodrušskej časti - Všechsvätých, Mikuláš, Finsterort, Brenner, Alžbeta, Štefan, Schöpfer, Collorado, Melango, Trojkráľová, Kliment a i.

Smerný priebeh žíl má prevažne blízkopoludníkovú orientáciu. Sklon žilných systémov v štiavnickej časti (pod uhlom 60-90° ), ktoré dosahujú dĺžku až 14 km, je orientovaný na JV. Len žila Terézia mení v severnej časti svoj sklon z JV na SZ. Hrúbka žíl varíruje od niekoľkých dm do niekoľkých m.

V hodrušskej časti rudného poľa sa častejšie stretávajú žily s blízkopoludníkovým, menej s poludníkovým a V-Z smerom, ktoré s miernym úklonom (20-50° ) upadajú na východ alebo k juhu. Sú kratšie, majú nepravidelný priebeh, ich mocnosť v priemere dosahuje 1-2 m avšak maximálne dosahuje na niektorých častiach žily Schöpfer až 40 m. Ak vezmeme do úvahy niektoré rozdiely medzi obidvoma časťami rudného poľa, hlavne v charaktere formovania mineralizácie a v minerálnom zložení rúd (štiavnické žily sú prevažne polymetalické a hodrušské - strieborné), niektorí autori (Lipold, Szabo, Koděra) považujú štiavnickú a hodrušskú časť za samostatné, s charakteristickým typom mineralizácie pre každú z nich. Pritom sa predpokladá, že žily hodrušskej časti sú mladšie (Lipold, Koděra). Naproti tomu iní autori (Rozložník, Böhmer, Štohl) zastávajú názor o jednotnosti celého rudného obvodu a rozdiel v mineralogickom zložení spájajú so zonálnosťou.

Žily a žilné zóny sú charakteristické nerovnomerným rozdelením rudnej mineralizácie - najväčšie akumulácie rudných komponentov sú lokalizované v rudných stĺpoch s dĺžkou do niekoľko sto m a hrúbkou 10-15 m, s kulisovitým prekrývaním v smere SZ-JV. Rudná mineralizácia v štiavnickej časti rudného poľa je banskými prácami otvorená do hĺbky 650 m. Viacerými vrtmi sa mineralizácia zistila v úrovni 1300-1600 m od súčasného povrchu. V tektonicky porušených vápencoch a ílovitých vápencoch podložia je vyvinuté metasomatické zrudnenie. Najväčšie metasomatické telesá sa nachádzajú v centrálnej časti ložiska, v miestach prieseku hornín mezozoika žilami Bieber a Špitaler. Metasomatické telesá majú smer blízky smeru rudných žíl, ich dĺžka v niektorých prípadoch dosahuje niekoľko sto m pri premenlivej hrúbke od 1 do 10 m, zriedka i viac. Kovnatosť metasomatických rúd podľa údajov vzorkovania dosahovala 10-30 %.

V oblasti Štiavnických Baní sa okrem hlavných žíl (južnej časti) vyskytuje viacero menších priečnych žíl, ktoré ich prerážali, a práve tieto boli bohaté na Ag (Bergfest 1953). Vysokú akumuláciu Ag na žilách v oblasti Štiavnických Baní spôsobila mohutná porudná tektonika, ktorá umožnila hĺbkovú cirkuláciu povrchových vôd a sekundárne obohatenie striebrom. Priemerné zloženie ťažených rúd:Pb 1,5 %, Zn 2 %, Cu 0,23 %, Ag 25 g/t, Au 0,3 g/t; obsahy varírujú v rozmedzí Pb 1,34 - 4,20, Zn 2,16 - 4,50, Cu 0,11 - 0,95, obsah Au je pod 1 g/t, 0,5 - 10 g/t, 0,5 - 23 g/t, 2 g/t na žilách s Au - Ag mineralizáciou a 0,2 - 0,5 g/t na žilách s polymetalickou mineralizáciou; obsah Ag je 30 - 50 g/t, do 300 g/t na žile Grüner, 200 g/t na žilách s Au - Ag mineralizáciou a 20 - 32 g/t na žilách s polymetalickou mineralizáciou.

Žila Grüner - najvýchodnejšia žila v rudnom poli dosahuje dĺžku až 5 km a mocnosť 1,5 - 13 m. Maximálnu mocnosť 20 - 25 m dosahovala pri šachte František, kde bola najbohatšia. Zaraďovala sa k žilám s Au - Ag mineralizáciou, ročne poskytovala asi 500 kg zlatistého Ag. Žilovina bola v severnej časti na hlavnej žile kremitá a karbonátová, často silne kaolinická s hojným pyritom a markazitom, najmä nad V. obzorom a Ag minerálmi na podložnej žile s polymetalickou mineralizáciou. V južnej časti bola kremitá žilovina s pyritom a chalkopyritom bohatá na Au. Ušľachtilé minerály Ag boli nepravidelne rozptýlené v žilovine a v dutinách aglomerátov. Prevládal stefanit, menej hojný bol argentit, polybázit a rýdze striebro. Obsah Au sa viazal na Ag minerály, v hĺbke sa uplatňovalo len polymetalické zrudnenie. Ťažba rúd prebiehala ešte v 50. a 60. rokoch tohto storočia. Po zatopení šachty František je žila neprístupná.

Žila Štefan - pomerne krátka žila západne od žily Grüner, patrila k najbohatším Ag žilám v Banskej Štiavnici. Skladala sa z 5 žiliek s mocnosťou 15 - 20 cm s kremitou a karbonátovou výplňou. Z Ag minerálov prevládal v južnej časti argentit, v severnej stefanit. Bohaté Ag rudy sa koncentrovali najmä v západnej podpovrchovej časti žily. Obsahy v tentkých žilkách dosahovali až 3-4 kg/t. Hojným sprievodným minerálom Ag rúd bol pyrit. V hĺbke boli Ag rudy nahrádzané galanitom a sfaleritom.

Žila Ján - skladá sa z 2 žíl, nadložnej a podložnej, premenlivej mocnosti od 15 cm vo vrchných častiach do 2 - 3 m v hĺbke a s odlišnou mineralizáciou. Nadložná žila mala kremennú a kremenno-karbonátovú žilovinu, podložná ílovitú s hojným pyritom a s impregnáciami a závalkami rúd ako dôsledok intenzívnej porudnej tektoniky. V severných podpovrchových častiach žily sa miestami vyskytovali bohaté akumulácie Ag minerálov - polybázitu, stefanitu, argentitu a proustitu. Zvlášť bohaté partie sa našli v r. 1655 v oblasti šachty Zigmund. Lokálne, najmä na nadložnej žile, sa uplatňovala aj polymetalická mineralizácia. S hĺbkou prešlo zrudnenie do polymetalického s prevahou galenitu chudobného na striebro.

Žila Špitaler - je najväčšou štiavnickou žilou - je sledovateľná v dĺžke asi 8 km od Štiavnických Baní až po Teplú, resp. v dĺžke až 14 km od Dekýša po Teplú. Tvorí mohutné žilné pásmo s viacerými nadložnými a podložnými žilami šírky až cez 50 m, ktoré je vyvinuté v andezitoch a ich pyroklastikách, menej v kremeň - dioritovom porfýre a na ich vzájomných kontaktoch. Jej východ so starými dobývkami možno dobre pozorovať na vrchu Glanzenberg nad starým mestom. Žilná výplň bola prevažne kremitá s malým množstvom karbonátov, nad V. obzorom ílovitá (Lipold 1867). V južnej časti žily, najmä v oblasti Windšachty na Štiavnických Baniach, sa vyskytovali bohaté Ag-rudy, v severných častiach len obyčajné sulfidy (Cotta 1861, Fiala 1937, Helke 1938), ale s vyšším obsahom Au (Lipold 1867). Hĺbkovými vrtmi sa overil jej prechod do medenej zóny s prevládajúcim chalkopyritovým zrudnením (Štohl 1991). V poslednom období ťažby na ložisku Banská Štiavnica sa exploatovali centrálne a hlbšie časti žily Špitaler (rudný stĺp Michal). Vrchné časti tejto žily (prakticky po III. obzor) sa vyťažili v minulosti. Žilná výplň žily Špitaler má podobný charakter ako na žile Terézia.

Žila Bieber - je po žile Špitaler jednou z najdlhších žíl v Banskej Štiavnici a jej priebeh je známy od Banskej Belej až po Windšachtu v Štiavnických Baniach. Žila je vyvinutá v kremeň-dioritovom porfýre, v andezitoch a v hlbších častiach aj v granodiorite. Hrúbka žily je premenlivá, ojedinele dosahuje až 40 m. Z archívnych údajov (Hauer - Foetterle 1855, Lipold 1867, Pálfy 1929) vyplýva, že jej žilná výplň v severovýchodnej časti bola kremitá s "cinoplom", sulfidmi Pb, Zn, Cu, chudobná na Ag a v juhozápadnej časti bola ílovitá a kremenno-karbonátová, bohatá na Ag-rudy. Rozhranie medzi oboma typmi zrudnenia prebieha cez šachtu Klinger. Najbohatšie Ag-rudy sa nachádzali južne od tejto šachty, v okolí šachty Amália. Obsah Ag je vyšší a obsah Au nižší ako na žile Špitaler.

Žila Terézia - je najzápadnejšia z hlavných štiavnických žíl. Jej priebeh možno sledovať od Banskej Belej až po Windšachtu v Štiavnických Baniach v dĺžke asi 5 km a jej východy sú sledovateľné na východných svahoch vrchu Paradajs a Tanád. Bola pravdepodobne prvou dobývanou žilou v Banskej Štiavnici. Žila je vyvinutá prevažne v andezitoch, menej v kremeň-dioritových porfýroch, resp. na ich vzájomných kontaktoch a v hlbších častiach aj v granodiorite. Smer žily Terézia súhlasí približne s všeobecným smerom štiavnických žíl SV-JZ. Jej sklon sa mení - od juhu (štôlňa Maximilián) od 70-85° k JV cez 90° v jej centrálnej časti až k 80-70° k SZ v severnej časti (Ferdinand štôlňa). Hrúbka žily kolíše od 0.2 do 11 m, priemerná hrúbka je 1 - 1.5 m. Žilná výplň je veľmi podobná žilovine žily Špitaler - výrazne dominuje kremeň, často s hojnou impregnáciou hematitu hlavne v starších asociáciách. Značné rozšírenie tohto tzv. "cinoplového" kremeňa je typické predovšetkým pre vrchné časti žily a v minulosti, podľa Hauera a Foetterleho (1855), obsahoval zvýšené množstvo zlata. Južné časti žily boli bohaté na Ag-rudy, severné a hlbšie (od VI. obzoru) i v južnej časti mali polymetalickú mineralizáciu (Gesell 1885, Lipold 1867, Pálfy 1929).

Oxidačná zóna je na väčšine žíl vyvinutá len nepatrne a je neprístupná. Okrem limonitu sa tu vyskytoval podradne ceruzit, anglezit, wulfenit, pyromorfit, malachit a i. Na stenách banských prác vznikajú recentne polohy limonitu, sádrovca, zriedkavo aj chalkantitu, melanteritu, goslaritu, diadochitu, jarositu a i. Zvlášť pestrá asociácia vodnatých sulfátov Fe, Al a Mg vznikla účinkom teplého prameňa na žile Grüner, dnes zatopenej. Hojný tu bol voltait, copiapit, coquimbit, quenstedtit, alunogén, halotrichit, menej Zn-jarosit, keramohalit, pissofan a i. (Koděra in Bernard, 1981).

Primárne minerály: aikinit, ankerit, antimonit, aragonit, argentit, arzenopyrit, baryt, bornit, bournonit, boulangerit (odr. plumozit), coffinit, dolomit, epidot, ferberit, feromagnezit, fluorit, galenit, halloyzit, hematit, heteromorfit, hodrušit, chalcedón, chalkopyrit, chalkozín, chlority, inezit, jamesonit, kalcit, kaolinit, kremeň (odr. krištáľ, ametyst, záhneda, citrín, “cinopel”, “milz”, ruženín, karneol), manganokalcit, markazit, matildit, opál (odr. hyalit), ortoklas (odr. adulár), pearceit, polybázit, proustit, pyrargyrit, pyrit, pyrostilpnit, pyrotín, realgár, rodonit, rodochrozit, rumelka, sadrovec, sfalerit, scheelit, siderit, stefanit, stilbit, striebro, tennantit, tetraedrit, freibergit, turmalín, uraninit, volframit, wittichenit, xantokón, zlato - elektrum

Sekundárne minerály: alofán, alunogén, anglezit, aragonit, azurit, bieberit, bornit, ceruzit, copiapit, coquimbit, covellín, diadochit, epsomit, farmakosiderit, fauserit, ganomatit, glockerit, goethit, goslarit, halotrichit, hemimorfit, chalkantit, chalkozín, chryzokol, illit, jarosit, kalcit, limonit, malachit, melanterit, montmorillonit, natrojarosit, ortuť, parisit, pissofán, pitticit, pyroluzit, pyromorfit, quenstedtit, rö merit, sadrovec, striebro, szomolnokit, vanadinit, voltait, vulfenit