Prístup: Autobusovou dopravou/autom z Banskej Bystrice (cca 50 km), smer Nitra-Bratislava, pred Žiarom nad Hronom odbočiť doprava.

Geologická charakteristika: Chotár mesta leží v centrálnej časti Kremnických vrchov. Jeho územie je budované neovulkanitmi, najmä rozličnými typmi andezitov a ich pyroklastík. V menšej miere sú zastúpené aj ryolity a dioritové porfyrity. Andezity v širšom okolí žíl sú intenzívne premenené.

Historický prehľad: Bohatá história kremnického baníctva je spätá s obdobím stredoveku a novoveku, kedy bola Kremnica známa veľkou produkciou zlata a patrila k najdôležitejším strediskám ťažby zlata na Slovensku. Priaznivé prírodné podmienky - najmä výskyt rúd bohatých na drahé kovy, hnacia sila strmých prúdov a hojnosť dreva v lesoch urýchlili proces koncentrácie osídľovania a ďalší dynamický rozvoj Kremnice. Je pravdepodobné, že banskej ťažbe predchádzalo ryžovanie zlata z potokov, ktoré neskoršie viedlo k objaveniu primárneho ložiska. Dobývanie rúd zlata a striebra má v kremnickej oblasti dlhoročnú históriu. Doklady o tom, kedy prvý človek našiel zlato a kedy ho začal dobývať sa nezachovali. Nepriamy dôkaz o tom, že mal o túto oblasť záujem pochádza zo 7. storočia pred n. l. V neďalekej Hornej Vsi, na južnom okraji rudnej oblasti, boli nájdené dva bronzové meče. Priamy dôkaz sa našiel pri podrobnom geologickom prieskume v Šturci. Bol to zvyšok dreveného piliera zo starých banských diel v Šturci, ktorý bol metódou C¹⁴ datovaný do roku 1050. Hĺbka nálezu pod povrchom, posúva začiatok dobývania najmenej o 100 rokov naspäť. Podľa iných autorov začiatky baníckej činnosti siahajú až do 8. alebo 9. stor. prípadne do začiatku 11. stor., keď sem v r. 1004-1008 prišli baníci z Harzu. Najpravdepodobnejší začiatok kremnického baníctva je koniec 9. až začiatok 10. stor. Môžeme teda konštatovať, že história baníctva v Kremnici je tisícročná.

Prvé písomné záznamy dokazujúce existenciu Kremnice sú zo 14.storočia. V roku 1328 kráľ Karol Róbert z Anjou udelil "hosťom" - minciarom z Kutnej Hory koncentrovaným v bezvýznamnej osade Cremnych Bana osobitné privilégiá, ktoré podporili jej intenzívny rozvoj. Osada takto dostala výsady slobodného kráľovského mesta a banské mincovné slobody podľa Kutnohorského práva. Vtedy však už v Kremnici existovalo rozvinuté banské podnikanie s celkovou ročnou ťažbou odhadovanou na 130 kg zlata ročne (Beránek 1977). V tých časoch bola Kutná Hora (Česká republika) nielen centrom ťažby zlata a striebra, ale tiež sídlom Kráľovskej mincovne Českého kráľovstva. Krátko po príchode minciarov sa začali raziť prvé mince - maďarské groše - rok 1329. O osem rokov neskôr rozšírilo produkciu mincovne razenie zlatiek. Tie sa stali známymi ako kremnické dukáty. Mincovňa bola pôvodne postavená v doline Colner, severne od Kremnického námestia, na mieste, ktorému sa v stredoveku hovorilo "im alten Kammerhof". Už v roku 1329 sa v nej razili strieborné groše a v roku 1335 zlaté dukáty a strieborné denáre. V 15.storočí z bezpečnostných dôvodov počas husitských výprav preložili časť mincovne do opevnenej časti mesta, kde stojí dodnes.

Mesto sa rozrastalo súčasne s budovaním hradu. Niektoré časti, napríklad márnica, bašty a prvé múrové opevnenia, existovali už predtým ako Kremnica získala mestské privilégiá; slúžili nielen ako náboženské centrá pre miestnych ľudí, ale pravdepodobne aj pre utečencov počas vojen. Mesto stálo dlhé roky na čele stredoslovenských banských miest.

Mestské opevnenia postavené v rokoch 1405 a 1426 posilnili pevnosť hradu. Bol postavený dvojloďový kostol Sv. Kataríny a márnica. Radnica, hodinová veža, vstupná veža ako aj mnohouholníková bašta sa datujú z 13. až 14. storočia. Hrad bol prvou rezidenciou Chamberlaina, vysokého kráľovského správcu a zástupcu kráľa.

V 14. a 15. storočí dosiahla exploatácia v Kremnici maximum a ročná produkcia zlata prevyšovala 400 kg, čo predstavovalo tretinu celkovej produkcie v Uhorsku a desatinu vo svete (Bö hmer 1979, Beránek et al. 1977). Prosperita mesta v 14.storočí je dokumentovaná jeho rapídnou expanziou. Mesto sa rozkladalo až po Špitálsky kostol Sv. Alžbety postavený v roku 1382.

Po veľkom rozvoji a vysokej rentabilite v 14. a 15. storočí nastal v 16. a 17. storočí postupný úpadok ťažby. Neuspokojivá situácia spôsobená chudobným ekonomickým produktom v dôsledku zníženia ťažby, nasledovaný sociálnymi nepokojmi a niťou tureckých nájazdov bola zhoršená aj rozsiahlym požiarom v roku 1560. Vyhorel nielen hrad, ale aj tretina mesta. Až v poslednej tretine 16.storočia mešťania zrekonštruovali svoje domy. Nemilosrdná protireformačná politika Habsburgovcov bola v Kremnici jasne viditeľná; v jej duchu bol zrekonštruovaný druhý najväčší komplex budov oproti mincovni.

Typická baroková tendencia dať určitej architektonickej práci dominantné postavenie v okolitej krajine sa prejavila pri rekonštrukcii malého kostola - Kalvárie - postavenej na kopci nad mestom a kaplniek pozdĺž prístupovej cesty. Ale ani veľkolepá baroková kultúra neoživila vznešenosť a majestátnosť mesta, ktorej sa tešilo v stredoveku, časoch "Zlatej Kremnice". Morový stĺp zasvätený sv. Trojici bol postavený v barokovom štýle podľa návrhu Dionýza Stanettiho, v rokoch 1756 až 1772. Sochy svätých patrónov baníkov a ochrancov pred morom stoja na dvojposchodovom a trojstrannom podstavci.

Počas zemetrasenia v roku 1880 bol kostol na námestí vážne poškodený a neskôr sa zrútil. Kremnickí mešťania preto neskôr zamerali svoju pozornosť na hradný kostol Sv. Kataríny, ktorý mal nahradiť zrútený kostol a zrenovovali ho v gotickom štýle. Kompaktne postavené domy na námestí boli poškodené ohňom na konci 2.svetovej vojny. Po požiari museli byť domy na celej severnej strane a 1/3 východnej nahradené novými stavbami; našťastie, tieto nezasahujú významne do historického okolia. Hoci rozvoj Kremnice po vojne nechal najstaršie časti mestského jadra takmer nedotknuté, ostatné časti absolvovali mnoho významných zmien. Opevnené centrum Kremnice bolo v roku 1950 vyhlásené za Mestskú pamiatkovú rezerváciu.

Po oživení ťažby v 17. a 18. storočí, keď sa ťažilo najmä v oblasti Kremnických Baní, došlo v 19. storočí opäť k postupnému poklesu, ktorý pokračoval aj v 20. storočí. Od roku 1901 bolo kremnické baníctvo pasívne. Kým v r. 1801 - 1852 bol ročný priemer ťažby 129 kg zlata a 4005 kg striebra, za celé obdobie 1900 - 1936 sa nevyťažilo ani 1500 kg zlata a 3100 kg striebra (Beránek et al. 1977).

Výraznejší rozvoj ťažby nenastal ani po roku 1945, odkedy sa až do ukončenia ťažby zlatostrieborných rúd v kremnickom rudnom poli v r. 1970 vyťažilo takmer 2200 kg zlata. Po vyťažení bohatších rudných celkov bola ťažba Au-Ag v r. 1970 ukončená. Exploatáciou malých zásob antimonitových rúd v r. 1971 - 1972 sa ťažba v kremnických baniach skončila. Odhady o celkovej produkcii zlata v kremnickom rudnom poli za takmer tisícročné obdobie ťažby sú veľmi odlišné a pohybujú sa v rozmedzí od 40 do 200 t.

Ďalšie perspektívy ťažby zlatonosných rúd v Kremnici sa spájajú hlavne s možnosťou ich povrchovej ťažby v Šturci zo žíl 1. žilného systému. V posledných rokoch sa v kremnickom rudnom poli uskutočnil rozsiahly vyhľadávací program Au-Ag a polymetalickej mineralizácie, v rámci ktorého sa zistili niektoré nové žilné štruktúry v hlbších úrovniach v severnej časti a žilné hydrotermálne brekcie s vyššími obsahmi zlata a striebra v centrálnej časti. V rudnom poli sa odvŕtalo vyše 30 prieskumných vrtov, niektoré až do hĺbky 1200 m, vyrazili sa 4 štôlne - dve v centrálnej a dve v severnej časti. Vypočítané zásoby dosahujú cca 10 mil. ton rudy s obsahom cca 1,7 gt^-1 Au a 20 gt^-1 Ag. Pre žily 1. žilného systému v centrálnej časti kremnického rudného poľa je charakteristický pomer Au:Ag = 1:10 a v severnej časti tento pomer dosahuje 1:50 a viac.

Počas celej exploatácie ložiska doprevádzala baníkov voda. Na jednej strane bola pomocníkom, na druhej však zdrojom nepríjemností a častého úpadku ťažby a prosperity. Starí baníci sa vysporiadali s banskou vodou z času na čas vyrazením odvodňovacích, dedičných štôlní. Takéto diela sú v Kremnici tri. Najdlhšou je Hlavná dedičná štôlňa. Meria 15 481 m. Vyrazená bola v rokoch 1841 až 1931 a odvádza banské vody z celého revíru do Hrona. Umožnila ťažbu až do hĺbky 500 - 600 m od povrchu (Bö hmer 1979). Najstaršou je Horná dedičná štôlňa. Prvá zmienka o nej pochádza z roku 1385, kedy bola znovu zmáhaná. Baníci ju razili želiezkom a kladivom až do roku 1613. Jej dĺžka je 4280 m. Medzi týmito sa nachádza Hlboká dedičná štôlňa. Dĺžka 7050 m bola vyrazená ručne v rokoch 1519 až 1613.

Významnými vodohospodárskymi dielami boli vodovody na úžitkovú vodu. Najrozsiahlejší vybudovali Thurzovci koncom 15. a začiatkom 16. storočia. Priviedli vodu z Turca do Kremnice a túto využili na pohon banských zariadení. Vodovod začiatkom 20 st. zrekonštruovali, aby vodu využili na výrobu elektrickej energie. Vybudovali tri stupne elektrární. Posledný z kaskády je 245 m pod zemou. Celý systém je na dĺžke 34 405 m s prevýšením 587 m. Okrem tohoto Hlavného vodovodu existovali ďalšie. Baníci umne využívali vodu, a prepúšťali ju z jednej bane do druhej, aby všade vykonala potrebnú prácu.

Po počiatočnom ryžovaní zlata na potokoch, prešli baníci na dobývanie samotnej žily. Prvé kontakty s rudou urobili v Šturci, najprv na odkrytom východe žíl, neskôr hlbinným spôsobom. Najčastejšie sa dobývalo chodbicovaním, výstupkovou metódou, mlynkovaním a v tvrdej žilovine si pomáhali ohňom. (až do 19. storočia).

Dopravu realizovali baníci vo vreckách ručne, neskôr banskými korýtkami, na fúrikoch, v drevených huntoch po doskách a banskými vozmi po koľajniciach. V Kremnici bola použitá aj doprava systému riesen, čo bol predchodca koľajovej dopravy. Bolo to v roku 1564.

Úprava rudy sa robila ručne kladivom s následným mletím v mlynoch. Zlato sa získalo ryžovaním. Neskôr boli do procesu úpravy zaradené stupy, drviče, a rôzne druhy mlynov. Rozdružená ruda sa ďalej spracovávala premývaním, amalgamáciou, zachytávaním zlatiniek na rúne, flotovaním, lúhovaním koncentrátov. Pre chudobné zlatostrieborné rudy sa po roku 1986 využila metóda priameho dynamického lúhovania vyťaženej rudy. Efekt úpravy, výťažnosť, bola veľmi rozdielna a pohybovala sa v rozmedzí 30% až 92% na zlato a na striebro o 10% až 20% menej. Z vyťažených rúd kremnického rudného rajónu bolo vyrobené podľa niektorých údajov cca 46 t zlata a 208 t striebra v rokoch 1328 až 1970.

Geologické a štruktúrne pomery kremnického rudného poľa: Rudná oblasť v Kremnických vrchoch sa formovala v treťohorách. Rozsiahla vulkanická aktivita modelovala okolitý reliéf a sprievodnou hydrotermálnou činnosťou sa na tektonických puklinách andezitových masívov vytvorili kremenné zlatonosné žily. Tento proces trval 9 mil. rokov. Jeho výsledkom je rozsiahla rudná oblasť, v ktorej na ploche 25 km² sa nachádzajú štyri žilné systémy. Generálny smer hlavných žilných štruktúr korešponduje s tektonickými líniami kremnickej priekopovej prepadliny (grabenu) a je blízky smeru sever-juh.

Kremnické rudné pole s epitermálnou drahokovovou ± Sb, Pb-Zn-Cu a Te mineralizáciou je situované v severnej časti významného metalogenetického regiónu stredoslovenských neovulkanitov. Nachádza sa v centrálnej časti kremnického stratovulkánu, ktorý prešiel kalderovou etapou. Intrúzie dioritov, granodioritov až gabrodioritov budujú v subvulkanických úrovniach centrálnu časť kaldery. Propylitizované andezity sú dominantným horninovým prostredím, v ktorom je lokalizované zrudnenie. Na nich sú naložené mladšie vulkanické formácie. Andezitové, dioritové a granodioritové porfýry tvoria nepravidelné dajky a štokovité telesá, sformované v záverečných fázach po vytvorení hráste. Ryolitové dajky sprevádzajú mladšie kremenné zlatonosné žily.

Mineralizácia sa koncentruje hlavne v strmo uklonených žilách, menej v žilných hydrotermálnych brekciách, ktoré vyplnili radiálne a koncentrické zlomy. V kremnickom rudnom poli je známych vyše 100 žíl, z ktorých väčšina bola v minulosti ťažená. Mineralizované štruktúry vytvárajú vejárovité, smerom na povrch sa rozvetvujúce systémy rôzne mocných žíl. Tieto sa koncentrujú do štyroch žilných systémov s Au-Ag mineralizáciou rôznej hrúbky v centre rudného poľa, z ktorých však iba prvé dva boli ekonomicky významné a exploatované.

I. žilný systém so smernou dĺžkou 6.5 km je najrozsiahlejším a má množstvo žíl a odžilkov, celkom okolo 80. Reprezentujú ho hlavne žily Schrämen, Hlavná, Kirchberg, Schindler, Katarína, Teich, Volle Henne. Žilný systém s úklonom žíl 60-75° k V a generálnym smerom na SSV-JJZ dosahuje v depresii Šturca hrúbku až 90 m. Zrudnenie na žilách bolo oproti II. systému oveľa chudobnejšie a najvyššie koncentrácie “neviditeľného” elektra sa nachádzali v miestach spojenia žily Hlavnej so žilou Schrämen. Zlato v nich je len mikroskopických rozmerov.

II. žilný systém má smernú dĺžku cca 1.5 km a je od prvého vzdialený 900 m na východ. Je vyvinutý v nadloží I. systému a združuje okolo 40 žíl a odžilkov, ktoré sa nachádzajú prevažne pod intravilánom mesta (žily Zlatá, Zigmund, Juraj, Helena, Ilona, Laura, Viktor, Krížne, Rudné). Charakteristickým znakom žíl je malá mocnosť, v priemere okolo 1 m. Celkove mocnosť žilných štruktúr má tendenciu zmenšovať sa smerom do hĺbky i v smere zo severu k juhu. Zlato - elektrum je však častokrát prítomné vo forme impregnácií a voľné (vo forme zlatiniek a plieškov, resp. jemných drôtikov). Na niekoľkých žilách sú vyvinuté rudné stĺpy s vyšším obsahom zlata ako je priemer.

III. žilný systém vyvinutý medzi Kremnicou a Kopernicou sa nachádza v chotári obce Kopernica a IV. žilný systém v chotári obce Kunešov. Boli ekonomicky bezvýznamné a neboli doposiaľ predmetom intenzívnejšieho geologického prieskumu. Indície o ich existencii vyplývajú z pozostatkov štôlní a z geochemického a geofyzikálneho vyhľadávacieho prieskumu.

Jediným objektom ťažby počas celej viacstoročnej histórie kremnického baníctva - s výnimkou posledných 2 rokov, keď sa ťažil antimonit, boli drahé kovy zlato a striebro. Ich hlavnými nositeľmi bolo elektrum, v menšej miere aj Ag minerály. Elektrum bolo na kremnických žilách zastúpené v dvoch produktívnych asociáciách: 1. Staršia produktívna asociácia, chudobnejšia, spája sa so staršími kremennými periódami, v ktorých sa nachádza neviditeľné elektrum s veľkosťou zŕn 0,01-0,005 mm. Jeho obsah v žilovine sa zvyšuje so stúpajúcim obsahom pyritu a ílových minerálov v dutinách. Celkový obsah Au v tejto asociácii je nízky, priemerne asi 2,5 g/t. 2. Mladšia produktívna asociácia, oveľa bohatšia, má dva vývoje: a) bohaté rudy s neviditeľným elektrom sa vyskytujú na žilách I. systému s pestrým sprievodom sulfidov a sulfosolí. Elektrum s veľkosťou zŕn okolo 0,01 mm je vtrúsené hlavne v pyrite s celkovým obsahom Au 40-50 g/t pri 20-30 násobne vyššom obsahu Ag. b) bohaté rudy s bonanzami viditeľného elektra sa nachádzajú len na žilách II. systému. Elektrum sa tu vylučovalo najmä spolu so sulfosoľami Ag v drúzových dutinách premenlivých rozmerov od drobných až po veľké s plochou max. 1-2 m². Elektrum je aj v bonanzách pomerne jemnozrnné, zrná veľkosti nad 2 mm tvoria iba 10%, kým zrná s veľkosťou pod 0,25 mm až 40%. Bonanzy elektra sa hojnejšie nachádzali v podpovrchových častiach žíl, najmä v ich krátkych odžilkách. Vznikli v miestach, kde dochádzalo k intenzívnej precipitácii Au-Ag koloidov z hydrotermálnych roztokov ako dôsledok štrukturálnych alebo topominerálnych vplyvov. Celkový obsah Au v tomto type rúd dosahoval až niekoľko percent. Napríklad na žile Laura sa r. 1893 našlo hniezdo bohatých rúd veľkosti 0,9x2x1,5 m, z ktorého sa získalo 157 kg bohatej rudy s obsahom 12,6 kg Au+Ag (elektra) s obsahom 61,2 % Au a 33,8 % Ag a 5 % iných prímesí. Hoci bohaté rudy tvorili iba niekoľko tisícin percenta ťažby, podieľali sa na produkcii Au až 35-50 % (Bö hmer 1966, Slávik et al. 1967).

Antimonitové zrudnenie bolo najvýraznejšie vyvinuté na podložných žilách žily Schrämen (sprístupnených štôlňou Václav v Šturci).

Sporadická polymetalická mineralizácia, ktorá sa v relatívne väčšom množstve zistila v južnej časti štôlne Ferdinand v Šturci na tenkých max. 12 cm hrubých kremenno-karbonátových žilkách, sa považuje za samostatný typ mineralizácie, starší ako Au-Ag vývojové štádium, alebo za súčasť mladšieho polymetalicko-antimonitového štádia, vzniknutú v kremenno-uhličitanovej perióde.

Minerály hornín: augit, cordierit

Minerály v náplavoch: rumelka, zlato

Minerály v dutinách a puklinách vulkanitov: amfibolový azbest, harmotóm, heulandit, chalcedón, chlority, kalcit, laumontit, tridymit

Primárne minerály: akantit, andaluzit, antimonit, apatit, aragonit, argentit, arzenopyrit, baryt, bournonit, dolomit, elektrum, galenit, goethit, hematit, heteromorfit, chalcedón (odr. lutécit), chalkopyrit, chlority, kaolinit, kalcit, kremeň, manganokalcit, markazit, molybdenit, muskovit, opál, ortoklas (odr. adulár), pearceit, plagioklasy, polybázit, proustit, pyrargyrit, pyrit, rodochrozit, rumelka, sadrovec, sfalerit, siderit, stefanit, stilbit, striebro, tetraedrit, tennantit, freibergit, zlato

Sekundárne minerály: antimón, antimónové okry, azurit, cervantit, diadochit, epsomit, goethit, goslarit, hematit, hexahydrit, chalkantit, jarosit, kalcit, kaolinit, kermezit, limonit, malachit, manganit, melanterit, natrojarosit, pyrofylit (odr. agalmatolit), romerit, rumelka, sadrovec, stibiokonit, stilbit, stü venit, striebro, valentinit, voltait

V chotári mesta má iba nepatrné rozšírenie. V malej miere sa údajne na okolí Kremnice koncom 16. storočia ťažila rumelka, a to na západnom svahu Kremnického Štósu, v blízkosti terajšej železničnej stanice (Beránek et al. 1977, Herčko 1978). Ortuťová baňa sa nachádzala nad kremnickým parkom pri Katovom prameni. Je možné, že kremnické jazero Sv. Štefana a nad ním viditeľné zosuvy vznikli zavalením ortuťových baní (Herčko 1978).

Slabé prejavy nízkoteplotnej arzénovej mineralizácie, predstavujúce dozvuky neogénnej vulkanickej činnosti, sa vyskytujú na lokalite Kremnica-Skalka, na východnom okraji chotára na hrebeni Kremnických hôr. V karbonatických horninách prestupujúcich andezity sa v akcesorickom množstve vyskytuje arzenopyrit, auripigment a realgár (Koděra et al. 1990).

Geologická charakteristika: Prevažná časť chotára mesta sa nachádza v Pohronskom Inovci, iba na JV zasahuje aj do Štiavnických vrchov. Jeho územie je budované prevažne neovulkanitmi, najmä andezitmi, ryolitmi, bazaltmi a ich pyroklastikami.

Začiatky ťažby zlata ryžovaním v okolí Novej Bane sa kladú do 13. stor., do obdobia vlády Bela IV. (1270-1325). Prvý údaj o náleze bohatej zlatej žily v Novej Bani pochádza z roku 1337. O rýchlom rozvoji ťažby v tomto období svedčí aj to, že Nová Baňa bola už r. 1355 povýšená na slobodné kráľovské banské mesto. Najväčší rozkvet baníctva nastal v 14. a 15. stor., ale po vyťažení bohatých podpovrchových partií žíl v cementačnej zóne ťažba koncom 15. a začiatkom 16. stor. upadala, až celkom zanikla. Po znovuotvorení baní v 17. stor. ťažba s krátkymi obdobiami prosperity pokračovala až do r.1887, keď bane v Novej Bani pre nerentabilnosť definitívne zatvorili. Neúspešne sa skončili pokusy o obnovu ťažby v r. 1939 až 1943 v okolí šachty Jozef a pozitívne výsledky neposkytli ani dva hĺbkové vrty v r. 1954 a 1955 situované medzi štôlňou Trojkráľovou a šachtou František.

Au-Ag-ložisko Nová Baňa sa nachádza v južnej časti novobansko-kľakovského rudného rajónu situovaného v stredoslovenských neovulkanitoch pri západnom okraji centrálnokarpatského lineamentu. Štruktúrne je kontrolované novobansko-kľakovským zlomom, ktorý predstavuje 6-8 km široké zlomové pásmo s pestrým vulkanicko-intruzívnym, tektonickým a metalogenetickým vývojom. Ložisko je viazané na novobanský zlom meridiálneho smeru, presekávajúci miocénnu vulkanicko-plutonickú formáciu andezitovo-granodioritového zloženia.

Rudné žily sa viažu na tektoniku poklesového charakteru a sú morfologicky veľmi nepravidelné. Na ložisku tvoria dve hlavné pásma, a to pásmo žily Jakub s odžilkom Jozef a pásmo žily Laurenz rozvetvujúce sa na žilu Trojkráľovú a Sauberer, s viacerými paralelnými žilami, z ktorých významnejšia bola iba žila Alžbeta. Na Z od týchto hlavných pásiem je v novobanskom rudnom poli vyvinutých niekoľko ďalších menších žíl, napr. žila Viktória, Judas, Pavol a i. v centrálnej časti rudného obvodu a žila Freischurf v severnej a žily Reisenschuber a Bezmenná v južnej časti rudného poľa. Žily majú približne smer S-J, sklon 45-70° k V (v pásme žily Laurenz).

Rudné žily vyvinuté v páse asi 7 km dlhom sa nachádzajú prevažne v propylitizovanom pyroxenickom andezite, silne hydrotermálne premenenom, považovanom prv za ryolitové tufy; v andezite a ryolite v kaolinizovanom a prekremenenom ryolite; väčšinou v propylitizovanom andezite v blízkosti kontaktu intruzívnych ryolitov Raja s andezitmi. Žily sú v paragenetickom zväzku s ryolitmi kremnického typu, s erupciami tunajších sivých a červených ryolitov, prípadne až s bazaltmi a sú vyvinuté v mnohých prípadoch priamo v žilách ryolitu smeru S-J, mladších ako 11,2 mil. rokov, ktoré sú na ložisku rudolokalizujúcim faktorom.

Žily boli otvorené viacerými šachtami a štôlňami a odvodňované hlavne Hronskou dedičnou štôlňou, s ktorej razením sa začalo už r. 1383. Hĺbkový dosah exploatácie bol neveľký – 200-250 m, z toho asi 60 m pod úroveň Hronskej dedičnej štôlne.

Rudné žily majú značne kolísavé minerálne zloženie. Mineralizácia na žilách prebiehala v dvoch rudotvorných fázach oddelených fázou erupčnou. Staršia rudotvorná fáza, v ktorej vznikol kremeň a sulfidy farebných kovov,prebiehala až po erupcii šedého ryolitu. Je vyvinutá iba na žile Jakub s odžilkom Jozef. Mladšia rudotvorná fáza, reprezentovaná kremeňom a zlatonosným pyritom je od staršej oddelená erupciou červeného ryolitu. Je vyvinutá spolu so staršou fázou na žile Jakub a samostatne mineralizuje žily Laurenz a Alžbeta.

Hlavnou zložkou žiloviny boli kremeň a uhličitany. Nositeľom zrudnenia bol zlatonosný pyrit a arzenopyrit, makroskopicky viditeľné zlato, elektrum, striebro, striebronosný galenit a Ag-sulfosoli. Zastúpenie Pb-Zn-Cu-minerálov, prípadne antimonitu a As-minerálov, bolo veľmi nízke, nie celkom jasné. Obsahy Pb, Zn a Cu sa v rudnine s hĺbkou trochu zväčšovali.

Údaje o kovnatosti rúd sa značne líšia. Obsah Au mohol byť asi 2-3 g/t s lokálnymi bonanzami; priemerné obsahy Au boli 20 g/t, na žile Laurenz až 34 g/t. Podľa nových analýz žiloviny zo štôlne Trojkráľovej a z odvalov šachty Jozef sa obsah Au pohybuje v medziach 0,4-4,7 g/t a Ag 7-13 g/t. Vysoký obsah zlata (29,8-232,1 g/t) uvádzaný vo vzorkách s obdobnou lokalizáciou je málo hodnoverný. O nízkom obsahu Au a Ag v primárnych hlbších častiach žíl svedčia údaje o kovnatosti rúd ťažených v poslednom roku ťažby (v r. 1887), ktoré dosahovali iba 0,07 g/t Au a 7 g/t Ag. Pomer Au:Ag bol 1:3 až 1:14.

Ťažba na ložisku v Novej Bani sa orientovala výlučne na získavanie zlata a striebra. Priemerná ročná ťažba zlata bola nízka, iba 13 kg, výnimočne 20-25 kg. V poslednom období prosperity sa ťažila aj meď a železo a do r. 1937 železný oker.

Primárne minerály: antimonit, antracit, argentit, arzenopyrit, auripigment, dolomit, elektrum, galenit, heteromorfit, chalcedón, chalkopyrit, kalcit, kremeň, markazit, polybázit, proustit, pyrargyrit, pyrit, rumelka, sfalerit, stefanit, striebro, tetraedrit

Sekundárne minerály: alunogén, farmakosiderit, halotrichit, limoni, malachit, melanterit, opál