Prístup: Autobusovou dopravou/autom (cca 12 km) smer Harmanec-Martin-Žilina a za Dolným Harmancom pri horárni odbočiť doprava do doliny potoka Bystrica.

Geologická charakteristika: Chotár obce leží v južnej časti Veľkej Fatry a vo východnej časti Kremnických vrchov. Jeho územie je budované najmä triasovými vápencami a dolomitmi chočského príkrovu a neovulkanitmi najmä andezitmi a ich pyroklastikami.

Granáty - červeno-oranžové, zvyčajne bohaté na spessartínovú zložku v andezitových sutiach pri ceste do Hornej Štubne.

Olivín - kryštály maximálne 4 mm veľké v tmavom andezite v okolí Horného Harmanca.

Opál, odr. hyalit - jemné náteky v dutinkách andezitu pri Hornom Harmanci.

Kalcit - XX v dutinách epigenetických žiliek v dolomitoch pri Hornom Harmanci.

Bystrická dolina je klasickou lokalitou amonitovej fauny v adnétskych vápencoch krížňanského príkrovu, známa už z prác Dionýza Štúra (1868). V Bystrickej doline pod Krížnou je možné sledovať celý sled krížňanskej jednotky, najväčšieho príkrovového telesa Západných Karpát. V rámci jej jurských členov je výrazne vyvinutý najmä interval červených hľuznatých vápencov s bohatou faunou amonitov a belemnitov (hlavne rody Lytoceras, Hildoceras, Passaloteutis a i.). Stratigraficky zodpovedajú tieto vápence vrchnému liasu - toarku. Vo vývoji krížňanskej jednotky sú adnétske vápence záznamom spomalenej sedimentácie (resp. až nesedimentácie), čo vysvetľuje množstvo nahromadených schránok amonitov pri malom objeme sedimentov. Sedimentáciu týchto kondenzovaných fácií sprevádzali preto aj intenzívne prejavy podmorského rozpúšťania (červená farba, segregácia hľúz, zachovanie prevažne len vnútorných jadier schránok a pod.).

Harmanecký kras sa nachádza v južnej časti Veľkej Fatry, na ploche takmer 42 km². Je vyvinutý v tmavosivých gutensteinských vápencoch stredného triasu chočského príkrovu. Sivé dolomity v nadloží sú tektonicky značne podrvené a menej podľahli krasovým procesom. V podloží karbonátového komplexu vystupujú slienité súvrstvia neokómu krížňanského príkrovu.

Harmanecká jaskyňa - Izbica - nachádzajúca sa asi 1 km na SZ od obce v doline potoka Harmanec, v severnom svahu Kotolnice, je najvýznamnejšou a najväčšou jaskyňou Harmaneckého krasu. Vstupný dóm nazývaný Izbica bol známy od nepamäti. Roku 1932 N. Bacúrik otvorom v zadnej stene dómu prenikol do Ďalších priestorov. Postupne boli objavené ďalšie časti jaskyne. Roku 1950 bola jaskyňa sprístupnená pre verejnosť. Dosiaľ známa dĺžka jaskyne je 1235 m, sprístupnených je len 610 m. Predstavuje korozívno-rútivý typ jaskyne v senilnom štádiu vývoja (Droppa 1973, 1974). Jaskynné priestory sú vytvorené vo dvoch vývojových úrovniach (Droppa 1974), v troch poschodiach (Ondroušek 1940). Jaskyňa vznikla vo vrchnom pliocéne, niektoré priestory na začiatku pleistocénu. Terajšia sintrová výzdoba je mladšia, pochádza pravdepodobne z mladšieho pleistocénu (Droppa 1974).

Sintrová výzdoba je veľmi rôznorodá a bohatá, nachádza sa takmer vo všetkých jaskynných priestoroch. Sintrové formy (stalaktity, stalagmity, kvapľové stĺpy, mohutné nástenné vodopády a záclony, sintrové jazierka) vyzdobujú väčšiu časť podzemných siení - Malý a Veľký dóm, Biely dóm, Riečište, Gotický dóm a bočné výklenky jaskyne. Kvapľové formy sú zväčša odumreté, zvetrávaním dostávajú sivú alebo ružovú farbu. Mladšie sú útvary tvorené bielym plastickým sintrom, napr. v Malom a Veľkom dóme a v Gotickom dóme v podobe závesov, záclon a iných bizarných tvarov (Kukla 1954, Droppa 1974). Z jaskyne sú opísané aj excentrické formy výzdoby. Ich priemerná dĺžka je 6-12 cm, excentriká dlhšie ako 50 cm sa našli len ojedinele (Kukla 1954).

Horná Túfna - jaskyňa nachádzajúca sa na pravej strane hornej časti doliny Túfna, asi 4,5 km na SSZ odobce. Celková dĺžka jaskyne je 85 m. Vznikla vo vrchnom pliocéne, v pleistocéne niektoré časti jaskyne rútením nadobudli väčšie rozmery. Tvorba kvapľových útvarov na povale Predného dómu (stalaktity 1 m dlhé, tvorené bielym plastickým sintrom) je pomerne mladého veku, pravdepodobne postglaciálneho až holocénneho (Droppa 1974). Z pleistocénnej fauny je dávnejšie známy nález kostí jaskynného medveďa v Prednom dóme i v Zadnej sieni (Liebus 1930).

Dolná Túfna - jaskyňa nachádzajúca sa na pravej strane doliny Túfna, asi 4,2 km na SSZ od obce, pozostáva z jednej chodby, ktorá sa tiahne v smere vrstvových plôch v dĺžke 68 m. Predstavuje vrstevno-korozívny typ jaskyne (Droppa 1973). Sintrová výzdoba je rôznorodá, značne poškodená. Oproti normálnym stalagmitom sa nachádzajú aj šikmé stalaktity. Sú odumreté a zvetrávajú do siva. Zachovalejšie stalagmity, stalaktity a stĺpy sú v zadnej časti jaskyne, rovnako aj kaskádové jazierka. Vznik kvapľových útvarov pochádza z postglaciálnej doby, pokračuje v holocéne a v zadnej časti jaskyne aj v súčasnosti (Droppa 1974).

Gaylussit - kryštály premenené na kalcit v dutinách čeľuste pochádzajcej z lebky medveďa (Ursus speleus).

Kalcit - základná zložka sintrovej výzdoby, zhluky drobných XX v “skalnom mlieku”, pseudomorfózy po gaylussite.

Okrem spomínanej sprístupnenej Harmaneckej jaskyne a paleontologicky významných jaskýň Horná a Dolná Túfna sú v Harmaneckom krase vyvinuté ďalšie menšie jaskyne, Dekretova jaskyňa, na západ od nej Previsová jaskyňa, Ponorná jaskyňa a ďalšie menšie jaskyne, ktoré však nemajú vyvinutú bohatšiu výzdobu. Iba na niektorých miestach sa dajú pozorovať sintrové povlaky.